List Rimanom

BOŽIA ÚŽASNÁ LÁSKA - Rim 5:6-8

Podrobnosti

Kategória: List Rimanom

Vítame Vás, milí poslucháči, pri ďalšom pokračovaní našich spoločných úvah nad listom ap. Pavla Rimanom.

V prvých veršoch 5. kapitoly apoštol Pavol vymenúva požehnania, ktoré plynú z viery. Vierou sme získali pokoj s Bohom (1), prístup k milosti (2), vierou sa chválime aj v súžení (3) s tým vedomím, že Boh používa všetko k tomu, aby v nás rástla vytrvalosť, a nádej. V dnešnom zamyslení sa zameriame na kvalitu Božej úžasnej lásky a nádeje, ktorá poslala Krista, aby za nás zomrel na kríži v čase, keď sme boli ešte hriešni. Apoštol Pavol chce, aby sme nielen pochopili, ale aj prežívali hĺbku Božej lásky a nádeje v každodennom živote. Vypočujme si na úvod východiskový text dnešného zamyslenia:

Rimanom 5:5-8 Táto nádej nie je nepravdivá, lebo Boh do našich sŕdc vylial svoju lásku skrze Ducha Svätého, ktorého nám daroval. 6 Kristus zomrel za bezbožných ešte v čase, keď sme boli bezmocní. 7 Sotva kto zomrie za spravodlivého, aj keď za dobrého človeka by sa snáď niekto zomrieť odhodlal. 8 Boh ale dokazuje svoju lásku k nám: Kristus zomrel za nás, keď sme ešte boli hriešnici.

Božia úžasná láska nezačína tým, že my sme konečne prišli k rozumu, že my sme Bohu umožnili alebo dovolili, aby sa nad nami zmiloval. On má prvenstvo vo všetkom! To znamená, že:

1. Nebeská nádej nie je závislá na tom, čím sme sa v minulosti previnili, ani aké zásluhy máme. Apoštol Pavol používa rad synoným, ktoré popisujú náš pôvodný stav - boli sme bezbožní, hriešni, nepriateľskí voči Bohu. Nikto z nás si Božiu lásku nezaslúžil, napriek tomu Boh na človeka nezanevrel, ale prejavuje ľudstvu bez prestania nepochopiteľné milosrdenstvo. Aby sme mohli doceniť dosah Božej lásky, musíme najskôr poznať hĺbku priepasti, ktorá nás od svätého Boha oddeľuje. Len tak si uvedomíme, že nie je v ľudských silách, priblížiť sa k Bohu.

Aby sme ocenili a mohli sa radovať z Božej lásky, musíme najskôr poznať kto je Boh a kto je človek. Len tak môžeme pochopiť, ako veľmi potrebujeme Spasiteľa. Ten, kto vyrastal v kresťanskej rodine a nikdy nespáchal nič obzvlášť zlé, za čo by mal byť potrestaný peklom, ťažko uzná, že potrebuje Spasiteľa rovnako, ako ten najhorší hriešnik. Na to, aby sme mohli byť z takéhoto omylu vyvedení, musíme poznať cenu záchrannej akcie.

Poďme k ďalšiemu bodu nášho zamyslenia:

Všetci bez výnimky potrebujeme Spasiteľa, pretože sme bezmocní, hriešni a máme nepriateľský postoj voči Bohu. Čo to znamená, že sme bezmocní? To znamená, že sami pre seba a naše ospravedlnenie nemôžeme urobiť vôbec nič. Táto neschopnosť sa týka predovšetkým neschopnosti v duchovnom zmysle. Pozrime sa do Písma, čo o našom stave hovorí sám Pán Ježiš:

 Ján 3:3 "Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť kráľovstvo Božie." 

Presne toto povedal Pán Ježiš Nikodémovi. Nikodém bol zbožný židovský hodnostár a predsa počul rovnakú odpoveď, akú by dostal aj ten najväčší hriešnik. A pretože na svet prichádzame ako hriešni ľudia, nie sme schopní vidieť svetlo evanjelia:
    2. list Korintským 4:4 Týmto neveriacim zaslepil boh tohto sveta myseľ, aby im nezažiarilo svetlo evanjelia slávy Kristovej, ktorý je obrazom Božím.

Apoštol Pavol hovorí, že nie sme schopní chápať duchovné pravdy. Tento stav vysvetľuje nasledujúcimi slovami:

     1. list Korintským 2:14 Živočíšny človek neprijíma veci Božieho Ducha, lebo sú pre neho bláznovstvom, a nemôže ich pochopiť, lebo sa im dá rozumieť len duchovne.

Pretože sme sa už narodili v hriešnom stave a žijeme v padlom svete, nemôžeme počuť, ani chápať Božiu pravdu. Pozrime sa čo počul prorok Ezechiel z úst Pána:

Ezechiel 12:2 "Synu človeka, bývaš medzi bandou vzbúrencov. Majú oči k videniu, ale nevidia, majú uši na počúvanie, ale nepočujú, pretože je to banda vzbúrencov.

Nikto z prirodzených ľudí nehľadá Boha. Pripomeňme si slová apoštola Pavla o tom, aký je prirodzený stav človeka:

Rimanom 3:10-12 a 15-18 "Nikto nie je spravodlivý, nie je ani jediný; 11 nikto nechce pochopiť, Boh nikomu nechýba. 12 Všetci zablúdili z cesty, dočista sa skazili; nie je, kto by konal dobro, nie je vôbec žiadny." ... 15 "prelievať krv ponáhľajú ich nohy, 16 skaza a bieda sú ich sprievodcami, 17 cestu pokoja ale nepoznajú; 18 na Božiu bázeň vôbec nehľadí."

Nikto sa nedokáže podriadiť Božiemu zákonu, pretože prirodzený, telesný človek, aj ten najlepší, nechápe veci Božieho Ducha. Takže keď apoštol Pavol hovorí "že sme bezmocní", má na mysli to, že sme úplne neschopní a neochotní urobiť čokoľvek, čo by nás mohlo s Bohom zmieriť. Ale Pavol tu neskončil, ale pokračuje ďalej. Sme nielen bezmocní, ale aj bezbožní. Toto konštatovanie nás vracia do prvej kapitoly listu Rimanom, kde Pavol hovorí:

    Rimanom 1:18 Z neba sa zjavuje Boží hnev proti každej bezbožnosti a neprávosti ľudí, ktorí svojvoľne potláčajú pravdu.

Byť bezbožný znamená, že sa v ničom nepodobáme Bohu, ktorý je svätý a stojí úplne mimo dosah čohokoľvek hriešneho. Hriech spôsobil, že medzi Bohom a nami je neprekonateľná priepasť:

     Izaiáš 55:8-9 Moje zmýšľanie nie je vaším zmýšľaním a vaše cesty nie sú mojimi cestami, hovorí Pán. 9 Ako je vysoko nebo nad zemou, tak sú moje cesty nad vašimi cestami, tak je moje zmýšľanie nad vaším zmýšľaním.

Poďme ale k ďalšej istote kresťana:

2. Naša nebeská nádej je neotrasiteľná, pretože je založená na Božej láske k nám ešte v čase, keď sme žili pod mocou hriechu. Božia láska bola Božou iniciatívou, aby sme mohli byť vyslobodení z našej bezmocnosti a zachránení z bezbožného stavu. V Písme je mnoho príbehov a obrazov, ktoré vykresľujú dosah tejto neobyčajnej lásky. Jedným z nich je spôsob, ako Boh opisuje beznádejnú situáciu Izraela:

  Ezechiel 16:4-6 ... Vtedy, keď si sa narodila, tvoja pupočná šnúra nebola odrezaná, nebylas vodou do čista umyta, solí si nebola ošetrená ani plienkami zavinutá si nebola. 5 Nikto sa nad tebou neslitoval, aby pre teba jedinou z tých vecí zo súcitu urobil. Vtedy, keď si sa narodila, pohodili ťa niekam von ako odporný odpadok. 6 Išiel som okolo a videl ťa, ako sa tam zmietaš v krvi. Ako si tam ležala vo vlastnej krvi, povedal som ti: `Ži!

Božia  láska k nám je o to menej pochopiteľná, pretože sa týka Otcovho milovaného Syna. Pán nezoslal z neba anjelov, aby ľudstvu ukázali, kto je na zemi Pánom! Poslal svojho jediného Syna, ktorý neprišiel súdiť, ale slúžiť. Boží Syn prišiel, aby sa ponížil s vedomím, že ho hriešni ľudia ukrižujú, hoci bol svojou podstatou Pánom vesmíru:

Ján 1:1-3 Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. 2 To bolo na počiatku u Boha. 3 Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič, čo je.

Bol tak vznešený, že sa mu klaňali a chválili ho ako Boha i anjeli:

Židom 1:3-4 On je jasom jeho slávy a vyjadrením jeho podstaty; svojím mocným slovom nesie všetko, čo je. On sa postaral o očistenie hriechov a potom zasadol po pravici velebnosti na výsostiach. 4 Tento Syn o toľko prevyšuje anjelov, o čo vznešenejšie mená sa mu dostalo.

Božia láska vyslala Krista v pravý čas. Boží syn za nás zomrel v čase, keď sme boli ešte hriešni. Na kríži sa odohrala najväčšia dráma ľudských dejín. Ježišove ukrižovanie nebolo pre Boha náhradným plánom, pretože Adam v skúške neobstál. Boh mal jedinečný a presne načasovaný plán do seba navzájom zapadajúcich udalostí. Uskutočnil svoj odveký a veľkolepý zámer, ktorý bol ľuďom postupne odhaľovaný skrze videnia a prorokov. Príchod Mesiáša, Ježišove narodenie, jeho služba a ukrižovanie sa odohrávalo presne podľa vopred daného scenára. Len tak sme mohli byť skrze Syna zmierení s Otcom!  Boh z lásky poslal Krista, aby zomrel za nás. Pretože mzdou hriechu je smrť (Rim 6:23), musel Kristus zomrieť namiesto nás. On niesol Boží hnev a trest, aby sme mohli byť ospravedlnení. Spravodlivý zomrel za nespravodlivých, vstal z mŕtvych a zachránil nás pred Božím spravodlivým hnevom a súdom.

• ISTOTA SPASENIA - Rim. 5:9-11
• CHVÁLENIE V SÚŽENÍ - Rim 5:3-5