List Jakuba

Môžeme byť ospravedlnení skutkami?

Podrobnosti

Kategória: List Jakuba

Dovoľte nám, aby sme vám aj dnes, predstavili ďalšiu tému z rozhlasových relácií, ktoré sme pre vás voľne spracovali z kázánia arizonského kazateľa, Stíva Kola (Steve Cole). Povedali sme si, že hlavným prínosom Jakubovho listu je jeho dôraz na to, že kresťanská viera sa musí prejavovať skutkami. V minulej relácii sme sa zamýšľali nad tým, či je spásna viera skutočnosťou, alebo len falošnou nádejou.

Pokračujeme v druhej kapitole ďalej a dnes sa budeme zaoberať tým, či MÔŽEME BYŤ OSPRAVEDLNENÍ ZO SKUTKOV.

Na úvod si vypočujeme hlavný biblický text:

-------------------------------

Jakub 2:20-26  20 Či chceš pochopiť, prázdny človeče, že viera bez skutkov je neužitočná?  21 Či náš otec Abrahám nebol ospravedlnený zo skutkov, keď svojho syna Izáka položil na obetný oltár?  22 Vidíš - viera spolupracovala s jeho skutkami a skutkami sa stala dokonalou,  23 a naplnilo sa Písmo, ktoré hovorí: Abrahám uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť; nazvaný bol priateľom Božím.  24 Vidíte, že zo skutkov býva človek ospravedlnený, a nie zo samej viery.  25 Podobne aj neviestka Rachab: či nebola ospravedlnená zo skutkov, keď prijala poslov a inou cestou ich vypustila?  26 Lebo ako telo bez ducha je mŕtve, tak je mŕtva aj viera bez skutkov.

-------------------------------

V predchadzajúcich lekciách sme si povedali, že v otázkach viery nie je nič dôležitejšieho, než správne pochopenie evanjelia, či sú veriaci ospravedlnení vierou samotnou, alebo vierou a skutkami. V predchadzájucich reláciach sme si povedali na základe Jakubovho učenia, že samotná viera, ani správne doktrinálne učenie ešte neznamená, že ide o spásonosnú vieru. Skutočná spásonosná viera je vždy spojená s  novým životom v Kristovi, čo je nerozdeliteľne spojené so životom plným dobrých skutkov, zatiaľ čo falošná viera sa dobrými skutkami prejavovať môže, ale nemusí. Falošná viera sa zaobíde bez doktrinálneho učenia. Je to dosť závažná vec. Preto Jakub napomína veriacich nevyberavým spôsobom, keď im hovorí:

1. Ten, kto je presvedčený, že môže byť spasený vierou, bez skutkov, je duchovný blázon. Jakub dobre pozná texty z knihy Prísloví, uvádza príklad Abrahámovej viery a používa príklad viery neviestky Rachab. Ich správanie bolo dôkazom, že ich viera je skutočná. Abrahámova viera prešla radou skúšok a testov poslušnosti. Tak sa stala príkladom spásonosnej viery. Z Písma vieme, že opustil svoj domov, svoju zem, aby šiel na miesto, ktoré mal dedične dostať. Napriek tomu, že nevedel kam ide, vydal sa na cestu. (Žd 11:7) Ďalej môžeme čítať, že nielen poslúchol, ale aj prijal, to čomu sám nerozumel – mohli by sme dokonca povedať, že z ľudského pohľadu konal proti zdravému rozumu. … Abrahám vierou vo svojej skúške bol ochotný obetovať Izáka. Ten, ktorý prijal zasľúbenie, bol ochotný obetovať svojho jediného syna. (Židom 11:17)

Celá 11. kapitola Židom popisuje rad hrdinov viery. Vierou staval Noe archu, vierou vyviedol Mojžiš ľud z Egypta; vierou Ábel obetoval lepšiu obeť – obeť, ktorá sa ľúbila Bohu. Skutočná viera produkuje skutky. Slová o viere samé o sebe nič neznamenajú. Jakub sa v tomto duchu odvolával na Ježišovo podobenstvo:

Lukáš 6:43-46  43 Lebo niet dobrého stromu, ktorý by rodil zlé ovocie, a zase niet planého stromu, ktorý by rodil dobré ovocie.  44 Každý strom zaiste poznať po ovocí: lebo nezbierajú z tŕnia figy, ani z hložia neoberajú hrozno.  45 Dobrý človek vynáša dobré z dobrého pokladu svojho srdca a zlý človek vynáša zlé zo zlého. Lebo z plnosti srdca hovoria jeho ústa.  46 Čo ma oslovujete: Pane, Pane! a nečiníte, čo hovorím?

Jakub zdôrazňuje, že skutky a viera idú ruka v ruke, proste sú nerozdeliteľné. Všimnime si ďalšiu zaujímavosť. Jakub vo verši 23 označuje Abraháma za Božieho priateľa. Rovnaké označenie je použité v Starom zákone ešte 2x – (2Pa 20:7; Iz 41:8). Iste by sme sa prekvapili, keby sme spoznali niekoho, kto je napr. dobrým priateľom prezidenta. Boli by sme ešte viacej prekvapení, keby prezident o dotyčnom povedal, „toto je môj dobrý priateľ“. O čo je úžasnejšie to, keď nás Boh sám nazýva svojimi priateľmi! Pán Ježiš vždy spája priateľstvo s Bohom s poslušnosťou:

Jan 15:14, 16-17 14 Vy ste moji priatelia, ak konáte, čo vám prikazujem; 16 Nie vy ste si mňa vyvolili, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste šli a prinášali ovocie a vaše ovocie aby zostávalo, tak, aby vám Otec dal, čokoľvek by ste v mojom mene prosili od Neho.  17 Prikazujem vám, aby ste sa milovali.

Vo vzťahu k Bohu neide o vynútenú poslušnosť zo strachu pred krutým pánom. Naša poslušnosť by mala vychádzať z osobného priateľstva so svätým Bohom celého vesmíru! Pokiaľ veríte v Krista, ktorý zomrel na kríži za vaše hriechy, nie je treba sa báť; Boh vás vidí ako svojich priateľov, pretože On je pôvodca a vykonávateľ spravodlivosti aj ospravedlnenia:

1 Korintským 1:9  Verný je Boh, ktorý vás povolal do spoločenstva svojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána.

A. Skutky neviestky Rachabpotvrdzujú, že jej viera bola skutočná. Jakub si zvolil Rachab ako protipól Abraháma. Abrahám bol vážený patriarcha; ona bola ospravedlnená prostitútka. Abrahám bol otcom Židov; ona bola pohanský cudzinec. On bol muž a ona žena. Je celkom možné, že boli obaja príkladom neohrozenej pohostinnosti, v kontraste ich možností a postavenia. V Józuovi čítame, že Rachab poskytla ochranu a preukázala milosrdenstvo vyzvedačom, ktorí boli v priamom ohrození života, vo svojom dome pochybnej povesti, čím uviedla do nebezpečenstva seba aj svoju rodinu:

Jozua 2:8-11 8 Ale ešte sa ani neuložili k spánku, vyšla ona k mužom na strechu   9 a povedala im: Viem, že Hospodin vám dal túto krajinu, že padol na nás strach pred vami a že všetci obyvatelia krajiny stratili odvahu pred vami,  10 lebo sme počuli, ako Hospodin vysušil vody Červeného mora pred vami, keď ste vychádzali z Egypta, i čo ste urobili dvom amorejským kráľom za Jordánom, Síchónovi a Ógovi, na ktorých ste vykonali kliatbu.  11 Keď sme to počuli, zmalomyseľnelo nám srdce a nikto nemal odvahu pred vami; lebo Hospodin, váš Boh, je Bohom hore na nebi a dolu na zemi.

Rachab vyzvedačom nepovedala, verím vo vášho Boha a zavrela dvere svojho domu, alebo ich nenechala potajme zatknúť. Rachab riskovala svoj život aj život celej rodiny. Príbeh neviestky je o tom, že viera nepremieňa len vážených ľudí, ale aj opovrhovaných hriešnikov. Jej meno je dokonca uvedené v čiare Ježišovho rodokmeňa, aj keď pochádzala z radov kanánejcov. Život a skutky Rachab ukazujú, ako vysoko Boh oceňuje vieru, ktorá vedie k Jeho zľutovaniu a úžasnému prejavu milosrdenstva voči svojim deťom:

Rimanom 10:13  13 Každý človek totiž, ktorý by vzýval meno Pánovo, bude spasený.

Rachab sa musela rozhodnúť, či vzdá česť Bohu pre dobro Jeho ľudu, alebo zachová vernosť svojej zemi. Musela opustiť svojich priateľov, čím sa celkom zmenil život celej rodiny. Kto chce nasledovať Krista, musí zvážiť cenu toho, keď sa odhodlá poslúchnuť Božie povolanie. Skutočnosť, že Rachab je i po spasení označovaná ako neviestka, pripomína jej minulosť nie preto, aby bola ďalej ponižovaná, ale preto, aby ešte viacej vyniklo Božie milosrdenstvo.

Jakub ako aj ap. Pavol verili, že sme ospravedlnení samotnou vierou. Pavol rozširuje prejavy viery o dobrých skutkoch, ktoré spasenie síce nepodmieňujú, ale sú sprievodné javy spásonosnej viery. Obidvaja, Abrahám aj Rachab sú toho dôkazom. Obidvaja obstáli vo veľmi ťažkých situáciách. Jakub tému viery a skutkov uzatvára slovami:

2. viera bez skutkov je mŕtva (2:26) a používa analógiu tela: ako je telo bez ducha mŕtve, rovnako je mŕtva aj viera bez skutkov. Kto uvidí telo, ktore nedýcha, bez váhania povie, že ide o mŕtve telo. Rovnako ako, „viera“, ktorá sa neprejavuje dobrými skutkami, je mŕtva viera, vtedy to nie je spásonosná viera, ale sebaklam. Nie sme spasení vierou a skutkami, sme spasení iba vierou, ktorá je nám nadprirodzeným spôsobom daná. Dobré skutky sú nevyhnutnou súčasťou spásonosnej viery! Keď vidíte niekoho, že sa hýbe a dýcha, je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že je to živý človek. Dýchanie je neoddeliteľnou súčasťou živého tela. Z podobenstva o stromoch a ovocí môžeme bez zaváhania povedať, že viera je koreňom stromu, na ktorom vyrastá a dozrieva ovocie. Oddeľte jedno od druhého a zahynie.

Možno, že sa vám môže zdať, že sa zbytočne dlho zapodievame tak jednoduchou myšlienkou viery a skutkov. V žiadnom prípade však neide iba o akademickú alebo teologickú debatu. Pokiaľ ju správne nepochopíme, pokiaľ na ňu nenájdeme správnu odpoveď, budeme na tom duchovne ako tí, ktorí vieru iba predstierajú občasnými náboženskými úkonmi. Tí, ktorí prichádzajú do cirkvi občasne alebo len behom sviatkov, môžu byť pokrstení, ale od sveta sa svojim životom nelíšia, nemusia byť ešte spasení.

3. Neoddeľujte vieru a skutky. Existuje mnoho hnutí, ktoré učia, že spasení sme iba vierou v Pána Ježiša Krista – kto ju svojimi ústami vyzná, je navždy spasený. Výsledkom masových evanjelizácií sú potom stovky a tisíce ľudí, ktorí pôsobením navodenej atmosféry, ústami vyznávajú, že chcú uveriť v Krista, pomodlia sa modlitbu hriešnika, prežijú citové pohnutie a sú privitaní do rodiny Božích detí, ani sa nemá kto zapodievať tým, že prečo vlastne prišli. Mnohí z nich, rovnako ako ich najbližší, sú presvedčení aj potom, čo idú životom podľa svojho, že im tento okamžik zaistil spasenie. Už skôr sme si povedali, že veriť tomu, že Boh a Ježiš existujú pre spásu človeka, samo o sebe vôbec nič neznamená. Prosím, teraz počúvajte veľmi pozorne: viera v Ježiša Krista, viera v Boha – sama o sebe nikoho nespasí. Spasí nás viera v Pána Ježiša Krista, v Pána Boha – v Pána, ktorý sa v okamžiku znovuzrodenia stáva našim vlastníkom, Pánom a bezvýhradným vládcom v našom živote. Pokiaľ nie je všetko podriadené Pánovi, ktorému patríme, zostávame nezmenení. Len ten, kto stratil svoju nadvládu, získal nového Pána a stal sa Božím dieťaťom. Nie je možné, aby niekto vkladal nádej do nadradenosti viery nad skutkami, alebo skutkov nad vierou. Kto je zo sveta, patrí svetu a kto je pánom tohoto sveta, to všetci dobre vieme. Biblia hovorí o dvojakomm ľude:

1 Janov 3:7-10  7 Deti, nech vás nikto nezvedie. Kto koná spravodlivosť, je spravodlivý, ako je On spravodlivý.   8 Kto pácha hriech, je z diabla, pretože diabol hreší od počiatku. Syn Boží sa zjavil na to, aby maril diablove skutky.   9 Ktokoľvek sa z Boha narodil, nepácha hriech, lebo Jeho semeno zostáva v ňom; a nemôže hrešiť, pretože sa narodil z Boha.  10 Podľa toho poznať deti Božie a deti diablove: ktokoľvek nečiní spravodlivosť, nie je z Boha, ani ten, kto nemiluje brata.

Z citovaných veršov vidíme, že sú medzi nami deti Božie a deti diablove. Ku ktorým sme patrili aj my, dokiaľ sa našim Pánom nestal Pán Ježiš Kristus. To neznamená, že skutočný veriaci nikdy nehreší a vždy za každej okolnosti robí len to, čo by mal. Všetci dobre vieme, že ľudská prirodzenosť je od pádu človeka zameraná na osobný prospech. Je nebezpečné si predstavovať, že nás Boh odmení len za naše dobré správanie sa, že stačí byť lepší než priemer, a že to nám zaistí cestu do neba. To je duchovne fatálna chyba. Biblia nad akékoľvek pochybnosti učí, že Boh sám, zo svojho zvrchovaného rozhodnutia oživuje mŕtvych hriešnikov, vkladá do nich nový život a spásonosnú vieru, ktorá sa vždy prejavuje dobrými skutkami. Keby nebolo Božieho milosrdenstva, keby Boh nemal plán spasenia, keby nebolo Božieho daru viery, zostali by sme duchovne mŕtvi, v stave v akom sa rodíme na tento svet.

Z toho čo sme si doposiaľ povedali, môžeme vyvodiť, že ten, kto nekoná dobré skutky, je buď človek bez viery, alebo ide o človeka vo viere pomýleného, ktorý nechápe o čom vlastne spásonosná viera je. Biblickou pravdou je, že veriaci je pred Bohom ospravedlnený vierou, a dobrými skutkami a obetavosťou, ktorá potvrdzuje pravosť viery v Pána Ježiša Krista, ktorý riadi život veriacich. Dobré skutky, vychádzajúce z nezištnej Božej lásky v nás, sú dôkazom pravosti našej viery. A ako sa spásonosná viera prejavuje?

Skutočný kresťan sa zo svojho spasenia raduje, našiel Boží pokoj, je už novým človekom, ktorý sa podriaďuje Bohu a jeho vôli. Komu Boží pokoj chýba, bude žiť ďalej v neistote, pochybnostiach a strachu – o seba a svojich blížnych.

Otázky k diskusii:

    ---------------------------------

A na záver, môžete si poznačiť otázky na zamyslenie:

1. Prečo je dôležité vedieť, že spasenie nie je odmenou za dobré skutky, ale že dobré skutky majú potvrdzovať pravosť viery?

2. Ak vieru naozaj dokazujú dobré skutky, koľko ich musí byť, aby bola dostatočne potvrdená? Ako si môžeme byť istí, že sme spasení?

------------------------------

Ak vás dnešné uvažovanie zaujalo, milí poslucháči, budeme radi, ak nám napíšete. Vaše odpovede a reakcie nám môžete poslať na mailovú adresu: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript., alebo nám môžete poslať SMS správu na číslo 0902 481 466. Zvukovú podobu tejto úvahy môžete nájsť aj na internetovej stránke www.hcjb.cz. Úvahu arizonského kazateľa Steva Cola, dlhoročného spolupracovníka redakcie  HCJB čítali .......

   Dopočutia pri ďalšom pokračovaní spoločných úvah nad Božím slovom.

• PASITEĽNÁ VIERA – skutočnosť alebo falošná nádej II.
• Krotenie zlého jazyka