Evanjelizácia

Znaky ozajstného spasenia

Podrobnosti

Kategória: Evanjelizácia

Vitajte, milí poslucháči při ďalšom pokračovaní našich spoločných úvah na tému evanjelizácia, ktorých autorom je Steve Cole. Dnes so  povieme o tom, čím sa vyznačuje  človek, ktorý je spasený.

Každý z nás niekedy počul na adresu kresťanov, že sú to pokrytci, ktorí sú rovnako hriešni ako ostatní ľudia, len s tým rozdielom, že niektorí z nich sa v nedeľu vyspovedajú. Po spovedi žijú ďalej rovnako ako svet. Ich etické, morálne hodnoty a vzťah k ľuďom sa nijako nelíšia od sveta bezbožných. Preto je na mieste otázka, či tí veriaci, ktorých život sa od sveta nijako nelíši, boli alebo sú skutočne spasení? Verím, že Písmo nám na túto otázku a oprávnenú kritiku odpovedá celkom jasne - NIE!

Ono totiž nestačí len veriť, že Boh existuje alebo, že Ježiš Kristus zomrel za hriechy sveta, pretože ten, kto bol skutočne spasený a uveril Pánovi Ježišovi Kristovi, je nový človek, ktorý svoje hriechy naozaj ľutuje a nepokračuje v nich. Ak teda s niekym zdieľame dobrú novinu o spasení a nezdôraznime potrebu skutočného pokánia, ktoré je súčasťou ozajstného spasenia, stávame sa nositeľmi čiastočnej pravdy, ktorá vyvoláva v ľuďoch nepravdivé očakávania a falošné uistenie, že dotyčný ide správnou cestou. Pravdou je, že namiesto cesty k večnému životu ide adept intelektuálneho pochopenia viery širokou cestou do zatratenia.

1. Prvou známkou obrátenia k Bohu je odvrátenie sa od hriechu. Tí, ktorí sú stratení, musia sa od hriechu odvrátiť, aby mohli byť spasení.

A. Pokánie je prvý viditeľný krok viery, ktorá začne ovládať vôľu, myslenie a správanie človeka.Pokánie nie je len zmena mysle, ako mnohí tvrdia, ale je to predovšetkým aktívna túžba nasledovať Pána, Pána Ježiša Krista. Pravý význam slova pokánie znamená obrat alebo návrat.V Novej zmluve sa pokánie objavuje ako podstatné meno aj ako slovesná forma. Teologická definícia pokánia by asi znela nasledovne: Pokánie je úprimná ľútosť vychádzajúca zo srdca, vedúca k zamietnutiu hriechov a vnútorná potreba nasledovať v poslušnosti učenie Pána Ježiša Krista. Rovnako ako viera, tak aj schopnosť pokánia je dar. Bez tohto daru môžeme nad svojimi hriechmi a životnými záchvevmi  preplakať veľa sĺz, ale sami v sebe nenájdeme silu zmeniť sami seba. Prirodzený človek môže sám o sebe prejaviť ľútosť nad svojimi hriechmi, ale nemôže vzbudiť pokánie, bez ktorého nesie za svoj vzdor plnú zodpovednosť.

 Len Boh môže hriešnika priviesť k tomu, aby spoznal svoju stratenosť. Aj keď je vyjadrenie ľútosti za hriechy normálnou súčasťou pokánia, ľútosť neznamená, že tento spôsob vyznania viery vedie k spaseniu. Spásonosná viera, rovnako ako pokánie, je Boží dar a všetka zásluha nepatrí človeku, ale Bohu. Všetci poznáme príbeh Judáša, ktorý svojho činu zrady veľmi ľutoval, mal výčitky svedomia, dokonca vrátil 30 strieborných kňazom a zvolal slovami: Mt 27:4 "Zhrešil som zradiac nevinnú krv" a napriek tomu pokánie neučinil a k Bohu sa neobrátil. Aj keď sám seba potrestal, vystrel ruku na svoj život, odpustenie  nedosiahol. Podobne ani Ezav sa nedočkal odpustenia:

list Židom 12:17  Lebo viete, že keď aj potom chcel zdediť požehnanie, bol odvrhnutý, lebo nenašiel miesta obratu mysle u svojho otca, hoci to aj so slzami snažne hľadal.

Apoštol Pavol v 2. liste Korinťanom rozlišuje dva druhy pokánia a vysvetľuje, že smútok a ľútosť, môže viesť k pokániu len vtedy, ak je zármutok v súlade s Bohom, ktorý vieru a spasenie hriešnikom udeľuje ako nezaslúžený dar. Naozajstna ľútosť uznáva zodpovednosť za svoje hriechy, vo viere volá k Bohu o spasenie, pokánie a vieru dokazuje svojimi dobrými skutkami:

2 Korintským 7:10-11  Lebo zármutok podľa Boha pôsobí pokánie na spasenie, ktorého zármutku nikdy neoľutuje človek; ale zármutok sveta pôsobí smrť. ¹¹Lebo, hľa, práve to, že ste sa boli zarmútili podľa Boha, jakú velikú vám to spôsobilo snahu! Ba čo: koľkú obranu, koľkú nevoľu, koľkú bázeň, koľkú túžbu, koľkú horlivosť a pomstu! Vo všetkom ste preukázali, že ste čistí vo veci.

Apoštol Pavol nikdy nekázal tak, že by povedal "ver a možno neskôr budeš svoje hriechy ľutovať a odvrátíš sa od nich". Evanjelium sa do dnešného dňa nezmenilo, je rovnaké pre židov i pohanov: Čiňte pokánie, obráťte sa k Bohu a svojimi skutkami preukazujte svoju premenu. To je Božia cesta vedúca k spaseniu.

B. Prezentácia evanjelia nie je úplná, ak neobsahuje výzvu, aby sa hriešnik obrátil k Bohu, činil pokánie a odvrátil sa od hriechu. Pokánie nie je okamih rozhodnutia, kedy sa podvolíme vonkajšiemu tlaku okolia a v duchu si povieme, to som rád, že to mám za sebou! Skutočné pokánie a ozajstné spasenie pôsobí v človeku ohromné zmeny. Vypočuté slovo a pôsobenie Ducha Svätého premieňa človeka do tej miery, že sa teória stane praxou:

Lukáš 3:11-14  A on odpovedal a vravel im: Kto má dvoje sukieň, nech udelí tomu, kto nemá, a ten, kto má jedlá, nech činí podobne! ¹²A prišli aj colní dať sa pokrstiť a povedali mu: Učiteľu, čo budeme robiť? ¹³A on im povedal: Nič viacej nevyberajte nad to, čo vám je nariadené! ¹⁴A pýtali sa ho aj vojaci a hovorili: A my čo budeme robiť? A povedal im: Nikoho nezastrašujte a tak nezdierajte ani nerobte ničoho podvodne a majte dosť na svojom plate.

Ježiš hovoril o blízkosti Božieho kráľovstva, vyzýval hriešnikov k pokániu a židom bez okolkov povedal dvakrát, aby sa nad ostatnými nepovyšovali. Aj pre nich totiž platilo:

Lukáš 13:3,5  Ak nebudete činiť pokánie, všetci podobne zahyniete.

Pokánie bolo vždy základom biblickej výzvy a povolania k spaseniu. Žiadna evanjelizačná metóda bez pokánia nemôže byť nazvaná spásonosnou, pretože hriešnik nemôže prísť ku Kristovi bez premeny srdca, mysle a vôle, ktorá je skrze pokánie pretvorená. To si vyžaduje prežitok duchovnej krízy, ktorá spôsobí úplný obrat a premenu. To je jediný druh spasenia, ktoré Písmo uznáva. Možno si poviete: Aký je vzťah medzi pokáním a spásonosnou vierou? Pokánie a viera sú dve strany jednej mince, nemôžeme oddeliť jednu od druhej, ale význam jednotlivých slov sa líši v dôrazoch.

 Naozajstná spásonosná viera, teda dôvera, že sme spasení len skrze krv Pána Ježiša Krista nás pred Božím hnevom ospravedlňuje. Nikto nemôže vztiahnuť ruku ku Kristovi, aby mu bolo odpustené a súčasne v druhej ruke zadržiavať svoje hriechy. Ak skutočne veríme Kristovi, musíme sa od hriechu odvrátiť. Viera tých, ktorí vyznávajú kresťanskú vieru a súčasne zostávajú k hriechu pripútaní, nikoho nepresvedčí. Kto naozaj verí, nezostáva otrokom hriechu ani sveta.

2. Tí, ktorí sú spasení budú pokánim trvalo poznačení, ich správanie a konanie bude svedčiť o tom, že už nie sú súčasťou hriešneho sveta. Naše správanie je obrazom našej viery.Naozajstný kresťan nad svojimi hriechmi nezatvára oči. Písmo nám pomáha odhaľovať aj to, čo sami nevidíme a ako hriech nevnímame. To čo nám Písmo odhaľuje nie je príjemné a preto hriechy pred Hospodinom vyznávame a odvraciame sa od nich. Dobre vieme, že v týchto telách bezhriešnosť nedosiahneme, ale ak nasledujeme Krista, nemusíme hriechu otročit. Písmo a Duch Svätý pomáha veriacim, aby sa od hriechov odvrátili. Čím bližšie sme k svojmu Spasiteľovi, tým očividnejší je každý hriech, tým vďačnější sme, že nám bolo odpustené. Životná premena je jedným z dôkazov, že naše spasenie je naozajstné. Na záver ešte jeden znak ozajstného spasenia:

3. Keď hriešnik činí pokánie, Hospodin sa raduje. Niektorí veriaci môžu považovať pokánie za negatívnu skúsenosť. V skutočnosti to, že nám Boh umožňuje pokánie robiť, nám dáva radosť z odpustenia a nádej večného života. Keď sa obrátime k Bohu a odvrátime sa od svojich hriechov, vraciame sa späť k svojmu Stvoriteľovi:

Izaiáš 55:6-7  Hľadajte Hospodina, dokiaľ ho možno najsť! Volajte na neho, dokiaľ je blízko! ⁷Nech opustí bezbožný svoju cestu a nešľachetný človek svoje myšlienky a nech sa navráti k Hospodinovi, a zľutuje sa nad ním, a k nášmu Bohu, lebo je hojný odpustiť.

Nie je potrebné pripomínať známe podobenstvo o stratenej ovci, stratenej minci a stratenom synovi. Prvé dva príbehy a vyjadrenie radosti nad nájdením strateného sa prirovnáva k radosti nad nájdením každého jedného hriešnika. Tretie podobenstvo ilustruje pokánie strateného syna a reakciu otca, ktorý mal všetky dôvody, aby syna najskôr pokarhal:

Lukáš 15:18-24  Vstanem a pojdem k svojmu Otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i pred tebou, ¹⁹takže už viacej nie som hoden volať sa tvojím synom; učiň ma jako jedného zo svojich nájomníkov. ²⁰A vstal a prišiel k svojmu otcovi. A ešte keď bol ďaleko, uvidel ho jeho otec a bol pohnutý milosrdenstvom. A bežal a padol mu okolo krku a bozkával ho. ²¹A syn mu povedal: Otče, zhrešil som proti nebu i pred tebou a nie som viacej hoden volať sa tvojím synom. ²²Vtedy povedal otec svojim sluhom: Vyneste rýchle to prvé rúcho a oblečte ho a dajte prsteň na jeho ruku a sandále na nohy 23  a doveďte to krmné teľa a zabite, a jedzme a veseľme sa…

Každý, kto sa od svojej hriešnej minulosti odvráti a z celého srdca, mysle a vôle uverí, že Pán Ježiš Kristus zomrel za každý hriech, aby mohol vojsť do Božieho kráľovstva, bude vítaný s veľkou radosťou. Ak ešte nie ste presvedčení, že súčasťou spasenia je pokánie, zamyslite sa nad záverečným veršom dnešného zamyslenia:

Matouš 7:21-23  Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do nebeského kráľovstva, ale ten, kto činí vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach. ²²Mnohí mi povedia tamtoho dňa: Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene a v tvojom mene démonov vyháňali a v tvojom mene mnoho divov nečinili? ²³A vtedy im vyznám: Nikdy som vás neznal. Odídite odo mňa, páchatelia neprávosti!

• O vydávaní múdrych svedectiev
• Čo to znamená byť spasený?