List Rimanom

VIERA JE PROTIKLADOM PÝCHY Rimanom 3:27-31

Podrobnosti

Kategória: List Rimanom

Vítame Vás, milí poslucháči, pri ďalšom pokračovaní našich pravidelných zamyslení nad listom ap. Pavla Rimanom.

Keby som vás požiadal aby ste spísali zoznam závažných hriechov s ktorými máte najviac ťažkostí, možno by ste menovali hnev, závisť, lož a lakomosť. Možno by sa objavilo aj sebectvo, žiarlivosť, nenávisť, ohováranie a lenivosť. Niektorí by určite vyznali nestriedmosť a prejedanie sa, ale pochybujem, že by sa medzi všetkými hriechmi objavila pýcha, ako závažný hriech s ktorým každodenne zápasíme. Nech sa pozorne pozrieme na akýkoľvek problém, uvidíme, že koreňom hriechu je pýcha! Pýcha viedla k Satanovej nezávislosti a pádu. Satan – padlý anjel z neba vložil Adamovi a Eve do srdca túžbu byť ako Boh. Od tej doby je ľudská prirodzenosť geneticky infikovaná pýchou. Pýcha vedie ku neresti, zhýralosti, neposlušnosti, ale predovšetkým k prvopočiatkom vzdoru voči všetkému čo je Božie. Samochvála a pýcha sú hriechy, ktoré sa nám však najviac hnusia u iných. A práve o tom všetkom bude téma dnešného zamyslenia. Vypočujme si najskôr východiskové verše:

Rimanom 3:27-31  Kde je potom chvála človeka? Je vylúčená. Jakým zákonom? Zákonom skutkov? Nie! Ale zákonom viery. 28  A tak usudzujeme, že sa človek ospravedlňuje vierou bez skutkov zákona. 29  Alebo či je Bôh len Bohom Židov? A či nie je aj Bohom pohanov? Áno aj pohanov, 30  pretože je jeden Bôh, ktorý ospravedlní obriezku z viery, aj neobriezku vierou. 31  Či tedy maríme zákon vierou? Nijakým činom! Ale zákon staviame v platnosť.

V prvých dvoch veršoch dnešného textu vidíme, že apoštol Pavol poukazuje na zákon viery a následne rozlišuje medzi spasením bez skutkov zákona a skrze vieru. Pavol trvá na tom, že Židia ani pohania nemôžu byť spasení zachovávaním zákona ani svojimi skutkami. Ten, kto sa chváli znalosťami a zachovávaním zákona, a spolieha sa len sám na seba, zákonite vidí sám seba v lepšom svetle a nevidí ani potrebu Božej milosti a ospravedlnenia.

Pýcha vedie k vzbure, ktorá popiera osobnú závislosť na Bohu a odmieta ochotu podriaďovať sa. Základným rysom biblického učenia je jej protiklad - pokora. V iných náboženstvách a etických systémoch nič podobného nenachádzame. Grécke učenie považovalo pýchu za cnosť. Aristotelov "vysokomyseľný človek" mal zdravé sebavedomie, vedel oceniť vlastné kvality, inak by bol považovaný za slaboduchého. Kresťanská etika sa od gréckeho myslenia dištancovala. Evanjelium vylučuje pýchu, lebo učí, že všetci ľudia sú hriešni a v pokore musia hľadať ospravedlnenie skrze vieru v Krista. Kontrast medzi pyšnými a pokornými sa týka predovšetkým vzťahu človeka k Bohu. Len pokorného môže Boh povýšiť. Pyšných a vysokomyseľných čaká poníženie. Pokora je pre človeka práve preto taká dôležitá, že nám predstavuje súčasť Božieho charakteru.

1. Ospravedlnenie skrze vieru nikomu nedovolí, aby sa chválil vlastnými zásluhami na spasenie. (27-28) Apoštol Pavol poukazuje na to, že ospravedlnenie skrze vieru nedáva obrezaným ani neobrezaným žiaden dôvod na to, aby sa chválili vlastnými náboženskými skutkami, rituálami, alebo osobnými zásluhami. Aj keď uznávajú, že Boh je primárnym zdrojom spasenia, napriek tomu majú tendenciu privlastniť si nejakú tú zásluhu alebo vlastnosť, ktorá by ich mala ku spáse doviesť. Apoštol Pavol považuje otázku zdroja viery za nanajvýš dôležitú doktrínu. Ak túto pravdu plne nepochopíme, skôr alebo neskôr nás duchovná pýcha dostihne. Možno si poviete, prečo Pavol na niečom takom bazíruje? O čo mu ide? Nie je to nakoniec jedno? Nestačí, keď sa človek v dobrej viere aspoň snaží? Domnievam sa, že apoštol Pavol poznal ľudské srdce natoľko dobre, že vedel, akí náchylní sme k samochvále a ako nám záleží na vlastnom podieli na spasení. Dobre poznal aj sám seba, lebo inak by nenapísal to, čo čítame v liste Filipským.

Filipským 3:8-9 Ale pravda aj pokladám všetko za ztratu pre svrchovanosť známosti Krista Ježiša, svojho Pána, pre ktorého som to všetko ztratil a pokladám to za smeti, aby som získal Krista 9  a bol najdený v ňom nemajúci svojej vlastnej spravedlivosti, spravedlivosti zo zákona, ale majúci spravedlivosť skrze vieru

Pavlova argumentácia týkajúca sa ospravedlnenia zo zákona skrze vieru znamená, že ku spáse vedie pre všetkých ľudí jediná cesta a tá je Božím darom. Pre Židov bola obriezka súčasťou ich náboženskej identity, ale Pavol im pripomína, že Abrahám bol ospravedlnený predtým, než bol obrezaný, pretože našiel zaľúbenie u Pána. Ak neobrezaný Abrahám, ktorý sa stal otcom židovského národa, mohol byť ospravedlnený skrze vieru, znamená to, že rovnakým spôsobom môžu byť ospravedlnení aj neobrezaní pohania.

2. Ospravedlnenie skrze vieru zbaví človeka akéhokoľvek dôvodu, aby sa chválil dodržiavaním náboženských rituálov (29-30) Už skôr sme si vysvetlili, že ten, kto sa narodil do rodiny určitého náboženského vyznania, sa nemôže spoliehať na to, že keďže bol pokrstený a zapísaný do cirkevnej matriky, bude automaticky aj spasený. Ak je viera pre človeka iba po predkoch zdedeným životným štýlom a nie osobným vzťahom ku Kristovi, môže ísť z Božieho pohľadu o márne náboženské snaženie. Jediné čo je pre človeka zárukou spasenia je zákon viery. Je to osobné vyznanie a praktizovanie viery v Pána Ježiša Krista, ktorý hriešnikov vykúpil z otroctva hriechu a zmieril ich s Bohom Otcom. Logickou otázkou je, k čomu teda zákon je? Nie je zbytočný? Nie je to prežitok doby? Pavol nás vedie ďalej. Z Písma vieme, že v Kristovi bol zákon naplnený; skončila doba zvieracích obetí a zákon už nie je sudcom, ale skôr vychovávateľom. Zákon vyžadoval smrť a keby sme sa snažili ho dôsledne dodržiavať aj dnes, dostali by sme sa do rozporu s platnou legislatívou. Napríklad obzvlášť závažné priestupky boli trestané usmrtením, dlžníci bývali predaní do otroctva a kto sa dopustil cudzoložstva, mal podľa vtedajšieho zákona zomrieť. (Lev 20:10) Apoštol Pavol žiadnym spôsobom nepodceňoval dôležitosť Božieho zákona, ale uviedol celú záležitosť na pravú mieru. Ak nie sme zaslepení, vidíme, že sa sami sebou nemáme čím chváliť; nemôžeme sa chváliť vysokým morálnym štandardom, ani zbožnosťou. Pred ľuďmi a navonok môžeme vyzerať pekne, ale vo svetle Božej svätosti neobstojí nikto. Boh vidí do vnútra každého človeka a vidí všetko, čo pred ostatnými obratne skrývame. To isté platí aj o našich duchovných vedomostiach. Áno, je dobré a dôležité študovať Božie slovo, chápať jednotlivé doktríny a morálne štandardy, ale Pán sa pozerá do srdca. Nič nás nemôže zmieriť s Bohom, nič iné nás nemôže ospravedlniť, iba zákon viery v Ježiša Krista.

3. Ospravedlnenie skrze vieru zákon neruší, ale potvrdzuje (3:31) Postoj veriacich k zákonu vo vzťahu ku Kristovi sa týka výkladu veršov Starého zákona a Novej zmluvy. Niektoré verše Novej zmluvy sa prikláňajú k platnosti a k užitočnosti dodržiavania zákona. Pán Ježiš hovorí:

Matúš 5:17-18 Nedomnievajte sa, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov: neprišiel som zrušiť, ale naplniť. Lebo ameň vám hovorím, že dokiaľ nepominie nebo a zem, ani len jediné jota alebo jeden punktík nepominie zo zákona, dokiaľ sa všetko nestane.

Rimanom 7:12  Tak tedy je zákon svätý, i prikázanie je sväté i spravedlivé i dobré.

Jakubov 1:25  Ale ten, kto dobre nazrel v dokonalý zákon, v zákon slobody, a zotrval pri tom, ten, pretože nie je iba zábudlivým poslucháčom, ale činiteľom skutku, ten bude blahoslavený vo svojom konaní.

A potom tu máme iné verše, ktoré k nám hovoria:

Rimanom 6:14 … hriech nebude panovať nad vami, pretože nie ste pod zákonom, ale pod milosťou.

Rimanom 10:4  Lebo koniec zákona je Kristus na spravedlivosť každému veriacemu.

Židom 8:13  Tým, že hovorí nová zmluva, vyhlásil prvú za zastaralú. A to, čo zastarieva a stárne, je blízke zániku.

Aby sme v otázkach učenia o užitočnosti zákona a ospravedlnenia skrze vieru zostali stáť pevne na zemi, urobme si malé zhrnutie:

A. Ospravedlnenie skrze vieru poukazuje na skutočnosť, že nikto pred svätým Bohom neobstojí. Apoštol Pavol povedal:

Rimanom 3:20 … zo skutkov zákona nebude ospravedlnené pred ním niktoré telo, lebo skrze zákon je poznanie hriechu.

Zákon vyžaduje dokonalú poslušnosť každého prikázania a ako už vieme, nikto z ľudí nie je schopný zákon vo všetkých bodoch a nuansách dodržať:

Jakubov 2:10 Lebo ten, kto by zachoval celý zákon a klesol by v jednom prikázaní, previnil sa proti všetkým.

Účelom zákona nebolo niekoho spasiť, ale ukázať potrebu spasenia, aby hriešny človek spoznal v akom beznádejnom stave sa nachádza.

B. Ospravedlnenie vierou napĺňa zákon podľa ktorého musí byť hriech potrestaný; nikto iný nás nemohol zastúpiť, ako Ježiš Kristus:

Rimanom 3:25 ktorého preduložil Bôh za obeť smierenia skrze vieru v jeho krvi na ukázanie svojej spravedlivosti pre pustenie stranou predošle sa udialych hriechov do času obeti Kristovej.

Výsledkom právoplatného ospravedlnenia je, že sme v Kristovi spravodliví aj pred Bohom.

C. Ospravedlnenie vierou poukazuje na to, že nám Boh dáva spravodlivosť v Kristovi, takže nárok zákona bol plne uspokojený. Doktrína o ospravedlnení vierou v Pána Ježiša Krista bola, je a bude príčinou mnohých sporov a rozdielností učenia rôznych náboženských smerov. Pre nás je dôležité vedieť, či sme prijali evanjelium, ktoré vedie ku spáse, alebo sa spoliehame na niečo iné? Jeden zo spoľahlivých testov pravdivosti učenia sa týka osobnej pokory bez akejkoľvek pýchy, ktorá v kontraste s našou hriešnosťou vyvyšuje Božiu svätosť a Jeho milosrdenstvo. Oproti tomu falošné náuky lichotia človeku, aby si pestoval zdravé sebavedomie. Akékoľvek sebavedomie, ktoré zabúda na hriešnu prirodzenosť človeka, znižuje Boží majestát a potrebu spasenia. Ospravedlnenie vierou nám nedovoľuje, aby sme si povedali: „tým, že som uveril v Boha a bol som pokrstený sa podieľam s Kristom na svojom spasení“. Naopak, všetky zásluhy patria tomu, kto nám preukázal milosť v Kristovi, ktorý bol potrestaný za naše hriechy miesto nás. Boh ospravedlňuje hriešnikov na základe zásluh Ježiša Krista, nie našich! To je jediné a pravdivé evanjelium. A to je evanjelium, ktoré nesieme stratenému svetu.

Na záver mi dovoľte milí poslucháči položiť vám otázku na zamyslenie:

Prečo Boh ospravedlňuje hriešnikov a dobrých skutkov slušných ľudí si neváži?

• PÁN OSPRAVEDLŇUJE HRIEŠNIKOV Rimanom 4:1-12
• BOH JE SPRAVODLIVÝ KEĎ OSPRAVEDLŇUJE