List Jakuba

Slová, zmluvy a sľuby

Podrobnosti

Kategória: List Jakuba

Jakub 5:12  Ale predovšetkým, bratia moji, neprisahajte ani na nebo, ani na zem, ani nijakou inou prísahou. Vaše "áno" nech je "áno" a "nie" nech je "nie", aby ste neprepadli súdu.

------------------------------------

    Ž času na čas sa každý z nás ocitne v situácii, kedy bude prisahať alebo skladať sľub, z ktorého môžu plynúť právne záväzky alebo následky. Ďalšie verše túto tému sľubov a prísah upresňujú:

Matúš 5:33-37  A zasa ste počuli, že otcom bolo povedané: “Nebudeš krivo prisahať, ale splníš, čo si Pánovi prisahal!”  ³⁴ No ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte - ani na nebo, lebo ono je Božím trónom,  ³⁵ ani na zem, lebo ona je podnožkou jeho nôh, ani na Jeruzalem, pretože je mestom veľkého Kráľa,  ³⁶ ani na svoju hlavu neprisahaj, lebo ani jediný vlas nemôžeš urobiť bielym alebo čiernym.  ³⁷ Ale vaša reč nech je áno - áno,” nie - nie.” Čo je navyše, pochádza od Zlého.

     Aby sme lepšie pochopili Jakubove slová, potrebujeme poznať ako Židia vtedajšej doby používali zákon. Prísaha mala zaručiť pravdivosť určitého záväzku. Židia mali systém zákonov prepracovaný dokonale a preto hľadali najrôznejšie kľučky a dopúšťali sa neprávosti. Preto v prísahe používali Božie meno, čo ich malo zaväzovať dodržať slovo. Keď prisahali na niečo nižšie – napr. na Jeruzalem, chrám, oltár, majetok, alebo čokoľvek iného, nebrali prísahu tak vážne a záväzne. Túto situáciu popisuje Matúš nasledovne:

Matúš 23:16-22  Beda vám, slepí vodcovia! Hovoríte: “Kto by prisahal na chrám, to nič nie je, ale kto by prisahal na chrámové zlato, to ho už viaže.”  ¹⁷ Hlupáci a slepci! Čo je viac: zlato, či chrám, ktorý to zlato posväcuje?  ¹⁸ Alebo: “Kto by prisahal na oltár, to nič nie je, ale kto by prisahal na dar, čo je na ňom, to ho už viaže.”  ¹⁹ Slepci! Čože je viac: dar, či oltár, ktorý ten dar posväcuje?  ²⁰ Kto teda prisahá na oltár, prisahá naň i na všetko, čo je na ňom;  ²¹ a kto prisahá na chrám, prisahá naň i na toho, ktorý v ňom býva.  ²² A kto prisahá na nebo, prisahá na Boží trÓn i na toho, čo na ňom sedí.

Pán Ježiš poznal situáciu zákonníkov veľmi dobre, preto aj v kázni na hore poslucháčov napomína:

Matúš 5:37   Ale vaša reč nech je áno - áno,” nie - nie.” Čo je navyše, pochádza od Zlého.

Všetky ostatné slová  a dodatky sú len cesty, ako zmluvu či záväzok porušiť. V skutočnosti nešlo o nič iného, než zámerný a úmyselný klam, ktorý vždy prichádza od toho zlého. Preto Jakub hovorí o kvalite pravej viery, ktorá nepodľahne arogancii a mravom sveta. Dopúšťajú sa teda kresťania priestupku, keď prisahajú, alebo majú právo prísahu odmietnuť? Nezávisle na tom, čo si myslíme o prísahe a sľuboch , väčšina bude súhlasiť s tým, že mnohé záväzky a zmluvy musia byť formulované právnikmi a potvrdené úradnými dokumentmi, tak ako vyžaduje zákonodarstvo daného štátu a krajiny. Niet divu, že za ich porušenie dochádza k súdnym sporom. Podnikatelia a obchodníci, podobne ako politici, sú notoricky známi tým, že často sľubujú to, čo nemôžu splniť. Preto sa nemôžeme čudovať, že s každým porušením sľubu, či záväzku rastie vzájomná nedôvera. Pozrime sa na päť Jakubových ponaučení, ktoré sa týkajú veriacich:

1. Veriaci sa musí snažiť o pravdivú komunikáciu. Kresťania majú žiť v pokore pred Bohom a táto skutočnosť má formovať ich každodenný život a skutky. Pokora pre Bohom, pred budúcnosťou, trpezlivosť v očakávanie budúceho Božieho súdu nad nepravosťou, má riadiť naše skutky a myslenie. Prísahy sú zákonné opatrenia a v živote nevyhnutné, pretože prekrucovanie pravdy k osobnému prospechu je pre hriešnikov príliš lákavé. Mravná skazenosť je pre ľudskú rasu prirodzená.  Apoštol Pavol charakterizuje správanie prirodzených ľudí v liste Rimanom 3:13-14:  Ich hrtan je ako otvorený hrob, svojimi jazykmi hovoria ľstivo, za perami majú jed vreteníc,   ich ústa sú plné kliatby a horkosti;

To nie je len popis minulosti, ale aj výstižný popis dnešnej spoločnosti. Nikoho nemusíme učiť ako klamať. To zvládnu aj malé deti. Preto ich musíme učiť ako hovoriť pravdu,  obzvlášť keď to nie je v ich  prospech. Pokiaľ niekomu sľúbime, že zákazku alebo nejakú úlohu splníme v časovom horizonte a za stanovenú cenu, mali by sme dodržať nie len zmluvu ale aj svoje slovo, aj keby znamenalo časovú či finančnú stratu.

      Jakub sa neobracia k ľuďom mimo cirkvi, ale k tým, ktorí sú jej súčasťou, pretože ich oslovuje „moji bratia“. Jakub nám pripomína, že ak človek verí, ešte to neznamená, že začne automaticky hovoriť len pravdu. Preto je Biblia plná slov apelov a karhaní  k náprave. Apoštol Pavol hovorí ako máme jednať:

Efežanom 4:25  Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym, veď sme si navzájom údmi.

Apoštol Peter cituje zo Žalmu:

Žalmy 34:12-15    Poďte, deti, čujte ma, naučím vás bázni Pánovej.  ¹³ Miluje niekto život a chce požívať dobro v šťastných dňoch?  ¹⁴ Zdržuj svoj jazyk od zlého a svoje pery od reči úlisnej.  ¹⁵ Unikaj pred zlom a dobre rob, hľadaj pokoj a usiluj sa oň.

Takže, nemyslime si, že v spoločnosti kresťanov nikdy nezažijeme sklamanie a nemusíme bojovať s hriechom. Všetci sa potrebujeme zdokonaľovať v poslušnosti a komunikácii v pravde. Pozrime sa teda,  čo hovorí Biblia o prísahách:

1. Biblia nezakazuje všetky prísahy, ale vymedzuje ich. Keď niekto bezmyšlienkovite hovorí – prisahám Bohu, môžeme mať pochybnosti o tom, že hovorí pravdu. Naše slovo, bez akýchloľvek prikrášlení, má byť dostatočnou zárukou, že to, čo povieme, myslíme úplne vážne. Keď Jakub hovorí “neprisahajte”, nie je to odkaz na branie Božieho mena nadarmo, aj keď to Písmo jasne zakazuje. Tretie prikázanie hovorí:

2. kniha Mojžišova 20:7   Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo! Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo.

Sám náš Pán potvrdzuje toto prikázanie, keď nás učí ako sa modliť:

Matúš 6:9   Vy sa budete modliť takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa tvoje meno,

Božie meno nie je  len názov pre Boha, ale vzťahuje sa na Jeho celú osobu. My máme Bohu preukazovať úctu za  každých okolností. V Jeremiášovi 12:16  je napísané, že Boží ľud prisahal pri Božom mene slovami: „Ako žije Pán!”. Preto je vždy zlé používať Božie meno v kliatbach, alebo keď chceme niečo zdôrazniť. Mali by sme byť veľmi opatrní, aby sme nepoužívali náhrady a ich kombinácie ako sú: ježišmária, hergot, prisahám Bohu, ďalej prísahy na svoj život, či životy svojich detí apod. , teda akékoľvek slovné spojenia, ktoré nemajú nič spoločné s úctou pred Božou existenciou.

1. Prísahy pred svetským zákonom sú občianskou nutnosťou a povinnosťou. Čo sa však týka právnych záruk pred súdmi, Písmo hovorí, že sú určité okolnosti kedy je na mieste prisahať. V niektorých krajinách je to napr. prezidenstký sľub, vojenská prísaha a pod. V Novej zmluve čítame, že Ježiš bol taktiež vypočúvaný pod prísahou.

Matúš 26:63-64 Ale Ježiš mlčal. Veľkňaz mu povedal: "Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si Mesiáš, Boží Syn."  ⁶⁴ Ježiš mu odvetil: "Sám si to povedal. Ale hovorím vám: Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať na nebeských oblakoch."

Apoštol Pavol prisahal často, keď hovoril „Boh mi je svedkom“. Čo je ešte zaujímavejšie, že Boh niekedy prisahal samému sebe, buď slovami alebo svojimi zmluvami. Prisahal Dávidovi, že jeden z jeho potomkov zasadne na jeho trón (Sk 2:30).  Boh prisahal Abrahámovi, že mu požehná a rozmnoží ho (Žd 6:13-14).

1. Ľahkomyselné a nedomyslené prísahy sú nevhodné vo vzťahu k našemu spaseniu. Autor listu Židom píše:

Židom 6:17   A pretože Boh chcel dedičom prisľúbenia presvedčivejšie dokázať nezmeniteľnosť svojho rozhodnutia, zaručil sa prísahou,

Tu vidíme, že Božia prísaha sa týka priamo nášho spasenia. V liste Židom 6:18-20 je napísané o tom, že Boh neklame, je pevný ako skala a máme u neho útočisko a povzbudenie. Ako vidíme, Biblia všetky prísahy nezakazuje, ale zakazuje ľahkomyseľné a nezodpovedné prísahy. Z Písma poznáme množstvo podobných ľahkomyseľnosti, ktoré spôsobili jednotlivcom nie malé problémy. Opitý kráľ Herod nezodpovedne prisahal dcére Herodiade, že splní akékoľvek jej prianie , až do hodnoty polovice kráľovstva. Táto neuvážená prísaha stále Jána Krstiteľa hlavu. Herod takéto prianie neočakával, prepadla ho úzkosť, ale musel si zachovať tvár pred svojimi hosťami. Takúto prísahu nemal nikdy vysloviť.

Keď klamal Abrahám o Sáre, Dávid o vzťahu s Batšebou, Peter zapieral Krista. Kto z nás si môže byť istý, že nepodľahne okolnostiam, ktoré k hriechu zvádzajú? Preto nás Jakub varuje, aby sme sa nevystatovali svojimi cnosťami, aby sme svoj profil neprifarbovali, falošne nesľubovali a neprisahali. Pamätajme si, že falošné slová spadajú do Božích súdov.  Preto nám apoštol Pavol hovorí, aby sme nikoho falošne neobviňovali, neznižovali, nesťažovali si jeden na druhého, aby sme jeden druhého nesúdili. Pamätajme si, že Boh je Pánom každej oblasti nášho života, že vidí a pozná všetko, čo pred svetom skrývame a zamlčujeme. Boh skúma každú našu aktivitu aj pasivitu. Skúma každý náš sľub a každé zlé slovo.

1. Prečo sa máme väčšine prísah vyhýbať? Prisahať na súde, sľúbiť vernosť v manželstve počas svadobného obradu, alebo sľub vernosti Bohu pri krste, sú príklady sľubov a prísah, ktoré sú v súlade s Božím slovom.  Je na nás, aby sme svoje sľuby dodržali. Niekedy sa nechceme pred svojimi blízkymi vytiahnuť duchovnou oddanosťou, ale takéto sľuby nemáme brať na ľahkú váhu. Písmo nás varuje pred neuváženými alebo falošnými sľubmi, ktorými môžeme ostatných klamať alebo poškodiť. Každý, kto prisahá, by mal veľmi opatrne vážiť s modlitbou, že prisahá nie len pred ľuďmi ale aj pred Bohom. Preto by sme mali za každých okolností v slovách a myšlienkach zachovávať pravdu. Niekedy sa dopúšťame klamstva len preto, lebo si myslíme, že riešiť problém v pravde by bolo príliš bolestivé. V dobrej viere chceme zachovať vzťahy bez zmeny a neuvedomujeme si, že problém narastá. Následky budú oveľa viac závažnejšie, než keby sa riešili priebežne. Je omnoho lepšie svoje previnenia vyznávať a požiadať o odpustenie, keď urobíme niečo zlého, než prehrešky maskovať. Pozrime sa na časté prehrešky, ktorým by sme sa mali vyhýbať:
2. Polopravdy – poviete síce pravdu, ale nie je to celá pravda. Spomeňme Abraháma, ktorý povedal, že Sára je jeho sestra, ale už neprezradil, že je to takisto jeho manželka.
3. „Biele klamstvá“, o ktorých sú mnohí presvedčení, že sú neškodné, pretože nikoho nezrania. Napríklad „dám sa na marodku“.
4. Klamstvá, keď niekoho kryjeme: napr. do telefónu povieme: „nie je tu, alebo nie je doma“. Toto je najbežnejší spôsob ako učíme deti klamať! Oni vidia, či žijeme pred nimi pravdivo, alebo svoje slová prekrúcame podľa potreby.
5. Preháňanie: obvykle preháňame, aby sme sami vynikli alebo aby sme vzbudili súcit.
6. Tiché klamstvá: nikto iný predpokladá, že máme určité kvality alebo znalosti, ktoré sú síce príjemné, ale nie sú pravdivé a vy tento predpoklad neuvediete na pravú mieru.
7. Klamstvá, ktoré niečo skrývajú: zamlčujete, keď urobíte niečo zlé, ale svoj čin si sami ospravedlníte, že sa vlastne nič také nestalo. A keby to vyšlo najavo, bol by ten, voči komu ste sa previnili, pravdou zranený ešte viac.

• Od trpezlivosti k vytrvalosti
• Spoločenstvo závislé na Bohu