John Piper odpovedá

Dnes máme pred sebou náročnú otázku: Už roky sledujem nekončiace hádky medzi kresťanmi o predurčení a slobodnej vôli. Som päťbodový kalvinista. V poslednom čase ma však tieto rozhovory začali unavovať. Zdá sa, že žiadna debata nevyrieši všetky otázky. Nedávno som čítal článok od C. S. Lewisa, v ktorom označil kalvinisticko-arminiánsku debatu za zbytočnú, pretože sa zaoberá iba otázkami týkajúce sa tohto života, ktoré vo večnosti stratia svoj význam.

Zdá sa mi, že tvrdenie, že cieľ nášho života je jednoznačne určený [kalvinizmus], ako aj názor, že ešte nič nie je rozhodnuté a môžeme skončiť v nebi, alebo v pekle, podľa toho, ako sa sami rozhodneme [arminiánstvo], naznačujú ohraničenosť času, čomu ja neverím. Táto protichodnosť spôsobuje, že sa nemôžem pridať ani na jednu stranu, pretože si myslím, že v reálnom čase, ktorý je nekonečný, táto otázka nemá zmysel. (Collected Letters, 2, 703). Myslím si, že Lewis kladie čestnú otázku: Je celý tento problém časovo ohraničený? Čoraz častejšie sa pristihujem pri tom, že sa pýtam, v čom je praktická a duchovná hodnota kalvinizmu pre tento život? V čom je výrazne lepší, ako arminianizmus? Ak áno, v čom?"

Je obrovský rozdiel medzi tým, keď na jednej strane poviem, že neplodné debaty sú únavné - čo úplne chápem a keď na druhej strane poviem, že nevidím reálne dôsledky, alebo praktickú duchovnú hodnotu kalvinizmu v tomto živote. To sú radikálne odlišné tvrdenia a to druhé tvrdenie je tragické – veľmi tragické. Dúfam, že takáto teologická únava nepadne aj na mňa, a dúfam, že sa jej podarí zbaviť aj náš priateľ.

Filozofia a biblický výklad

Najprv mi dovoľte povedať pár slov o mojom vzácnom učiteľovi Lewisovi a potom o kalvinizme a o ohraničenosti času. Od C. S. Lewisa som prečítal viac, ako od ktoréhokoľvek iného autora na tejto planéte okrem Jonathana Edwardsa. Milujem C. S. Lewisa. Veľmi zmenil môj život. Ale jednu vec budete vo všetkých spisoch C. S. Lewisa hľadať márne: starostlivý, seriózny biblický výklad. Netuším, ako to robil (predpokladám, že to robil); neviem, ako C. S. Lewis čítal Bibliu, pretože k biblicko-teologickým otázkam pristupuje viac filozoficky než exegeticky.

To sa týka aj prípadu kalvinizmus verzus arminianizmus. Ako viem, jednoducho zmetie desiatky konkrétnych, jasných biblických viet filozofickým prútikom nadčasovosti. Nikto, kto pozorne číta Bibliu a snaží sa podriadiť logike Biblie - nie cudziemu filozofickému predpokladu, nebude spokojný s Lewisovým spôsobom riešenia otázky kalvinizmu a arminianizmu. Nemôže vás to uspokojiť, ak ste Bibliou nasiaknutý človek, ktorý pri čítaní Biblie berie vážne jej tvrdenia - skutočné, živé, zmysel dávajúce tvrdenia.

Predstavme si, že teraz hovorím s C. S. Lewisom o piatich bodoch kalvinizmu. Toto by som Lewisovi povedal: Štyri z nich, pán Lewis, sa vôbec nezaoberajú otázkou konečnosti času. Iba piaty bod sa zaoberá otázkou času, pretože ho Boh tam vložil. Boh vložil to, čo bolo predtým do predurčenia. Nerozhodol sa pre to človek; urobil to Boh a mal na to dobré dôvody, aby predurčenie nezmietol prútikom nadčasovosti. Dovoľte mi teda, aby som to postupne prebral.

1. Mŕtvy a úplne skazený

Otázka znie: Bol som v okamihu svojho obrátenia mŕtvy? Bol som úplne neschopný vidieť a tešiť sa z Ježiša ako svojho najvzácnejšieho pokladu? Odpoveď: Áno, bol som taký. Bol som mŕtvy, slepý, duchovne neschopný veriť v Ježiša. Pavol v 1.Kor. 2:14 hovorí:

"Prirodzený človek neprijíma veci Božieho Ducha."

Prirodzený, duchovne mŕtvy človek vo svojej mŕtvolnosti, padlosti a slepote nie je schopný prijať veci Božieho ducha. Sú pre neho bláznovstvom. Nie je schopný ich pochopiť. Sú duchovné a na ich rozpoznanie nemá v sebe potrebný dar Ducha Svätého. Nenávidí Boha a miluje iba seba a je zajatý v otroctve hriechu.

Táto otázka sa netýka konečnosti času. Odpoveď na túto otázku má zásadný význam v tom, či chválime seba samého, alebo chválime Boha v nemom úžase, že sme sa zamilovali do Ježiša - že môžeme vidieť svetlo slávy evanjelia.

„Ak aj naše evanjelium je zahalené, je zahalené pre tých, ktorí hynú. V nich boh tohto veku zatemnil mysle neveriacich, aby nevideli svetlo evanjelia o sláve Krista, ktorý je obrazom Boha.“ (2.Kor.4:4).

Ja, John Piper, vidím svetlo evanjelia o sláve Ježiša Krista.

Ako sa to stalo? Ak si myslíte, že ste boli len čiastočne neschopní veriť a potrebovali ste len malé božské postrčenie pre získanie úžasu, pokory a vašej úcty voči Bohu, vaša hrdosť sa bude brániť. Do akej miery ste boli mŕtvi a bezmocní, keď vás Boh zachránil? Spomeňte si, pán Lewis. Zamyslite sa nad textami:

„Telesný človek neprijíma veci Božieho Ducha; sú mu totiž bláznovstvom a nemôže ich poznať, pretože sa posudzujú duchovne.“ (1. Kor.2:14)

„Pretože zmýšľanie tela je nepriateľstvom voči Bohu — nepodrobuje sa totiž Božiemu zákonu; veď sa ani nemôže.“ (Rim. 8:7)

„Ale Boh, bohatý na milosrdenstvo, zo svojej veľkej lásky, ktorou si nás zamiloval, keď sme boli pre svoje priestupky mŕtvi, oživil nás s Kristom — milosťou ste spasení!“ (Efez. 2:4-5)
„V nich boh tohto veku zatemnil mysle neveriacich, aby nevideli svetlo evanjelia o sláve Krista, ktorý je obrazom Boha.“(2.Kor.4:4)

Nemávajte mi svojím filozofickým prútikom o nadčasovosti. Hovorte mi o mŕtvote ľudskej duše predtým, ako sa jej dotkol Boh .

2. Prebudenie neodolateľnou milosťou

Otázka na vás, pán Lewis, znie: Čo sa stalo na ceste autobusom, ktorú ste opísali v knihe „Prekvapení radosťou“( Surprised by Joy) - na ceste, ktorú ste začali ako neveriaci a na vlastný údiv ste ju skončili ako veriaci? Čo sa vtedy stalo?

Biblia o tom, čo sa stalo, nemlčí. Odpoveď nie je ponechaná na vaše filozofické špekulácie. Stalo sa to tak, že Boh povedal:

„Nech z temnôt zažiari svetlo!“, zažiaril v našich srdciach, aby priviedol na svetlo poznanie Božej slávy na tvári Ježiša Krista.“(2.Kor.4:6).

Boh urobil vo vašom živote stvoriteľský zázrak – rovnako, ako keď z ničoho stvoril vesmír. Vyňal srdce z kameňa a vložil doň srdce z mäsa (Ezech.36:26). Vzkriesil vás z mŕtvych a posadil vás na nebeské miesta s Kristom (Efez.2:4-6). Otvoril vám oči, aby ste videli pravdu. O okamihu, keď ste prešli zo smrti do života, rozhodol Boh - nie vy. Vy ste nedali život svojmu mŕtvemu ja. Toto nie je otázkou konečnosti času, pán Lewis; toto je otázka uctievania. Komu vzdáte slávu za svoj rozhodujúci prechod zo smrti nevery do života viery?

3. Omedzené vykúpenie

Tu nejde o otázku času. Otázkou je, či novozmluvný zázrak, ktorý sa stane s každým kresťanom, keď jeho mŕtve srdce - naše mŕtve srdce – je nahradené novým srdcom a je tak definitívne vykúpený Kristovou smrťou, či tento zázrak platí pre každého? Každý by mal nové srdce, keby vykúpenie platilo rovnako pre všetkých.

Ježiš nazval svoju krv "krvou zmluvy" (Mat.26:28). Ježiš ju nazval "Novou zmluvou" (Luk. 22:20). A nová zmluva sľubuje, že staré, neveriace, vzdorovité srdcia C. S. Lewisa a Johna Pipera budú Bohom zvrchovane nahradené novým, mäkkým, veriacim srdcom a že Boží zákon bude vpísaný do tohto srdca, aby sme zo srdca robili to, k čomu sme povolaní- veriť a poslúchať. My to tam nevpisujeme. Napísal to On.

Toto všetko bolo zabezpečené, keď sme boli vykúpení krvou Novej zmluvy. Keď Kristus zomrel, zabezpečil dokonalé, úplné vykúpenie vrátane nezaslúženej milosti nášho obrátenia a viery. Toto nie je otázkou konečnosti času; je to otázka toho, čo Kristus dosiahol pre svoj ľud na kríži. Položil Kristus svoj život za svoje ovce (Ján 10:11)? Vykúpil Božie deti (Ján 11:52)? Vykúpil pre seba ľud rozptýlený medzi národmi (Zjav. 5: 9 - 10)? Alebo to neurobil?

Lewisovi se zdá, že podľa kalvinizmu čas nie je podstatný, nič nového sa v čase nemôže udiať, čo by Boha prekvapilo. Všetko je vopred ustanovené Božou vôľou. Ďalej sa Lewisovi zdá, že v arminianizme čas je dôležitý. V čase sa môžu udiať Bohom predtým nepredpokladané udalosti, spôsobené jednak Bohom, jednak samotným človekom.

4. Istota zachovania svätých vo viere

Toto nie je otázka nekonečnosti, alebo konečnosti času. Toto je otázka o tom, či sa ty a ja zajtra ráno zobudíme ako veriaci. A či sa vôbec zobudíme? A pre nášho priateľa, ktorý napísal túto otázku, si neviem predstaviť nič bezprostrednejšieho, čo by sa ma týkalo, keď idem večer spať alebo o tom premýšľam celý deň, ako odpoveď na otázku: Prebudím sa zajtra ráno veriaci, pripútaný k nebu, alebo nie?

Apoštol Júda je tak nadšený slávou Božieho zvrchovaného zachovania, že najväčšia chvála-doxológia v Biblii je napísaná kvôli vyzdvihnutiu tohto diela Božej zvrchovanosti nad našou nestálou, takzvanou "slobodnou vôľou". Keby ma Boh nechal napospas mojej nestálej slobodnej vôli, neviem, kde by som bol. Som náchylný zablúdiť, Pane, cítim to – som náchylný opustiť Boha, ktorého milujem. Tu je moje srdce, ó, vezmi a zapečať ho - pripútaj ho reťazou, zviaž ho, zachovaj ma!
Júda hovorí:

"Tomu však, ktorý vás môže uchrániť pred pádom a nepoškvrnených postaviť s plesaním pred svoju slávu, jedinému Bohu, nášmu Spasiteľovi skrze Ježiša Krista, nášho Pána, sláva, veleba, moc a vláda pred všetkými vekmi teraz i na všetky veky. Amen." (Júda 24-25).

Takto bol Júda uchvátený tým, že ho Boh môže uchrániť pred pádom. Boh ho nenechá upadnúť do nevery. Boh nedovolí, aby jeho ľudská slobodná vôľa mala posledné slovo. Toto nie je otázka konečnosti času, toto je otázka nádhernej istoty, že aj zajtra ráno sa zobudím so srdcom patriacim Bohu.

5. Užasnutý bezpodmienečným vyvolením

V tomto bode sa stretávame s definovaním času:
„Veď ešte pred stvorením sveta si nás vyvolil, aby sme boli pred ním svätí a nepoškvrnení v láske. Podľa milostivého rozhodnutia svojej vôle nás predurčil, aby sme skrze Ježiša Krista dostali synovstvo na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval vo svojom milovanom Synovi. (Efez.1:4-6)

Pavlovým cieľom je roznietiť chválu slávy Božej milosti - milosti, ktorá tu bola ešte pred plynutím času, pred stvorením sveta. To je cieľ textu Efezanom 1:4-6. Zvrchovaná, zachraňujúca Božia milosť, ktorá nie je založená na našej takzvanej "slobodnej vôli", ale na "zámere jeho vôle". Pavol stavia Božiu zachraňujúcu milosť mimo našej kontroly, aby po skončení dejín- po skončení plynutia času, znela celú večnosť pieseň na chválu slávy Božej slobodnej, nepremožiteľnej milosti, aby sa nikto z ľudí nemohol chváliť inak ako Pánom.