John Piper odpovedá

Je Boh pokorný? Zdá sa to byť jednoduchá otázka, ale nie je. Otázku nám položil náš poslucháč Tomáš:

Otázka: "Nedávno som premýšľal o tom, že snaha o dobrý charakter je snahou o lepšie napodobňovanie Božej dobroty. Ale keď som moju snahu aplikoval na pokoru, narazil som na prekážku. Počas celej vašej služby uvádzate, že našou pokorou spoznávame vlastnú omylnosť. To však neplatí v prípade Boha. Boh zrejme nemôže byť pokorný, pretože je neomylný. Je Boh pokorný? Môžeme ho v tomto napodobňovať? Alebo je pokora vyhradená len pre človeka?"

Tomáš vystihol moju obavu, ktorú už dlho v sebe nosím - a síce, že napodobňovanie Boha, alebo napodobňovanie Krista ("čo by v tomto prípade urobil Ježiš?") môžeme urobiť ústredným spôsobom, akým uvažujeme v snahe o svätosť, cnosť alebo lásku. Dôvodom, ktorý ma znepokojuje je práve ten problém, ktorý vidí Tomáš - totiž, že na Bohu je veľa vecí, ktoré sa neodvažujeme napodobňovať.

Napodobňovanie Boha ako vzbura

Apoštol Pavol jasne hovorí: "Napodobňujte ma, ako ja napodobňujem Krista!" (1.Kor. 11:1).

Ale Pavol vie, aj my by sme to mali vedieť, že sa nemáme odvážiť napodobňovať Krista v niektorých jeho zvrchovaných činoch.

• Nenapodobňujme Krista v jeho moci odpúšťať hriechy. (Marek 2:10).
• Nenapodobňujme Krista v jeho práve povedať: "Skôr ako bol Abrahám, ja som." (Ján 8:58).
• Nenapodobňujme Krista v jeho slávnom nesení hriechov svojho ľudu ako "Baránok Boží" (Ján 1:29).
• Nenapodobňujme Krista v jeho tvrdení, že je bezhriešny. (2.Kor 5:21).
• Nenapodobňujme Krista v jeho autorite povedať: "Syn človeka je pánom soboty." (Mat.12:8).

Pavol však jasne hovorí: "Napodobňujte teda Boha ako milované deti." (Efez.5:1). Pavol to vie, aj my by sme to mali vedieť, aj satan to vie, že nesprávny spôsob napodobňovania Boha nie je prejavom zbožnosti, ale prejavom vzbury proti Bohu.

Čo bolo podstatou Satanovho pokúšania, ktoré priviedlo celé stvorenie do nešťastia? Čo to bolo? Satan povedal v 1. Moj. 3:5:

"Boh vie, že keď budete jesť ovocie zo [zakázaného] stromu, otvoria sa vám oči a budete ako Boh."
Inými slovami, satan nás pokúša slovami: "Poď, vyskúšaj to a buď dokonalý, taký istý, ako Boh." A tak sme sa stali nedokonalými napodobňovateľmi dokonalého Boha.

Robte, ako to povedal Boh

Takže chápete, prečo sa obávam, aby sa napodobňovanie Boha, alebo napodobňovanie Krista nestalo centrom v našom úsilí o svätosť. Dovoľte mi povedať to čisto biblicky: v Novej ani Starej zmluve to nie je prevládajúci spôsob úsilia o zbožnosť. To, čo je požadované a správne je : "Buďte svätí, lebo ja som svätý" (1.Petra 1:16). Ale oveľa výraznejšie v Biblii zaznieva požiadavka, poslúchajte Božie slovo - nie napodobňujte Boha, ale poslúchajte jeho Slovo. V Biblii sme omnoho častejšie vyzývaní k tomu , aby sme konali s láskou a svoju lásku uvádzali do súladu s Božím slovom a evanjeliom Pána Ježiša. Toto sú najdôležitejšie smernice pre naše správanie a sú dôležitejšie, ako napodobňovanie Boha alebo Krista.

Ak budeme venovať dostatočnú pozornosť miestam v Biblii, kde sa hovorí o napodobňovaní Boha alebo Krista, budeme chránení pred nebezpečenstvom zneužitia tohto príkazu. Napríklad v liste Efezanom 5:1-2 sa píše: "Napodobňujte Boha ako milované deti. A žite v láske, ako nás miloval Kristus." Tento príkaz musíme vnímať v súvislostiach.

Keď dieťa napodobňuje otca alebo mamu, nechce byť rodičom. Dieťa si nepovie: "Ja som otec.". Existuje mnoho vlastností, ktoré mama a otec majú a ktoré dieťa nemá, ale postupne ich v živote potrebuje mať. Chce byť závislé od mamy a otca, ale väčšinu toho, vďaka čomu sa mu darí vo svete, sa naučí pozorovaním od mamy a otca. To je tá súvislosť. Pavol v Liste Efezanom 5 poukazuje na Krista ako na spôsob, akým nás Boh miloval.

Boží skutok najväčšej lásky

Teraz k Tomášovej otázke: "Môže byť Boh pokorný, keďže je neomylný? Je Boh pokorný? Môžeme ho v tomto napodobňovať? Alebo je pokora vyhradená len pre človeka?" To je zložitá otázka, pretože jazykom sa dajú vyjadriť rôzne protichodné súvislosti. Problém s tvrdením, že Boh nie je pokorný, spočíva v tom, že za opak pokory zvyčajne považujeme akéhosi chvastúňa, alebo namysleného človeka. Je to niekto, koho snahou je, aby bol vyzdvihovaný, alebo slávny. Ale v celej Biblii Boh robí práve toto: snaží sa vyvýšiť svoje meno, aby bolo známe, milované, chválené, ctené a slávne.
„Kvôli sebe, len kvôli sebe to urobím. Veď ako by sa mohlo znesvätiť moje meno? Svoju slávu inému nedám.“ (Izaiáš 48:11)

Keby takto hovoril obyčajný človek, povedali by sme, že je namyslený. Správne však nie je povedať: "Boh je pokorný". Pravdivé je povedať: "Boh je milujúci". Keď Boh vyvyšuje svoje meno, vyvyšuje najkrajšiu, najcennejšiu skutočnosť vo vesmíre - totiž seba samého, ako Tvorcu celého vesmíru - práve pre potešenie svojho stvorenia. Boh je iná kategória. Nemôžeme sa s ním v tomto porovnávať, ani ho napodobňovať. Jeho najláskavejším činom je vyvýšiť seba samého ako všeobsiahleho, všeobjímajúceho Boha pre večné potešenie svojho ľudu. A Boh to robí za cenu života svojho Syna. Nikto iný nedokáže takto milovať. V tomto ho my nemôžeme napodobniť: nemôžeme ponúknuť seba samého ako všetko uspokojujúci poklad vo vesmíre.

Čo Boh nikdy nemôže urobiť?

Nemôžeme napodobňovať Boha tým, že sa budeme vyvyšovať tak, ako sa vyvyšuje Boh. Boha správne napodobňujeme tak, že ho vyvyšujeme tak, ako sa vyvyšuje sám Boh - pretože my nie sme Boh a nemôžeme byť Bohom a nemáme chcieť byť Bohom.

To však znamená, že sme pokorní práve v tom zmysle, kým on nemôže byť. Pre nás byť pokorným vo svojej podstate znamená cítiť, myslieť, hovoriť a konať spôsobom, ktorý ukazuje, že nie som Boh. Snažiť sa raz denne kľaknúť si na kolená, len na desať sekúnd alebo aj dlhšie, a povedať: "Chcel som si len pripomenúť, Pane, že nie som Boh." A to stačí. Možno sa to zdá zvláštne, ale je to tak. Myslím si, že samotnou podstatou pokory je hovoriť a konať spôsobom, ktorý hovorí: "Nie som Boh". To je podstata pokory pre stvorených ľudí. "Nie som Boh, som pod Božou nadvládou." Prvý Petrov list 5:6 hovorí: "Pokorte sa teda pod mocnú ruku Božiu."

Pokora je pre nás vo svojej podstate to, čo Boh nemôže robiť. Nemôže byť pokorný  týmto spôsobom; totiž nemôže s radosťou povedať: "Nie som Boh!" Boh to nemôže povedať. Bola by to záhuba vesmíru.

Pokora prameniaca zo stromu v raji

Ale ukončime to takto, pretože na to Tomáš naozaj naráža, a myslím si, že je to správna odpoveď. Podobnú otázku mi raz položili na stretnutí študentov na Seminári po tom, čo som mal veľkú prednášku o Božej snahe o vlastnú slávu. Niekto sa postavil a povedal: "Takže v Bohu nie je žiadna pokora, však?".

Povedal som tam zhruba toto: Od všetkých ľudí sa vyžaduje dokonalá pokora - to znamená dokonalá, šťastná túžba nebyť Bohom, ale dôverovať Bohu, spoliehať sa na Boha a vážiť si Boha. Vyžadovala sa od Adama, ale on zlyhal. Vyžaduje sa od nás, aj my sme zlyhali. Boh miluje takúto pokoru. Je v jeho prirodzenosti, že pokoru - ľudskú pokoru - považuje za krásnu vec. Je v jeho prirodzenosti tešiť sa z nej. A chce ju mať od svojho ľudu, ktorý mu patrí a ktorý bude mať navždy tento druh pokory ako svojich detí.

A preto Boh urobil niečo nepredstaviteľne pokorné: berie na seba ľudskú prirodzenosť. Boží Syn sa stáva človekom práve preto, aby urobil to, čo Boh ako Boh urobiť nemôže: byť dokonale pokorný vo svojej ľudskej prirodzenosti. Kristus dokonale dôveroval svojmu Otcovi, dokonale závisel od svojho Otca. A vo svojej závislosti urobil to, čo môže urobiť len dokonalý človek v spojení s Bohom:

"On, hoci mal Božiu podobu, svoju rovnosť s Bohom nepovažoval za korisť, ale zriekol sa jej, keď vzal na seba podobu služobníka a stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka, ponížil sa a stal sa poslušným až na smrť, a to smrť na kríži." (Filip.2:8)

Takže tu je môj záver: Boh, vo svojej podstate ako Boh, nemôže byť pokorný - hoci môže byť a je milujúci. Ale Boh-človek vo svojej dokonalej ľudskosti mohol byť pokorný a bol. A v tomto zmysle preniesol krásu pokory do svojho Božstva. Kristus, Boh-človek, bude vždy Bohom a zároveň človekom naveky.