John Piper odpovedá

Otázka: Keď vychovávate dorastencov - najmä v strednom a neskoršom veku, a oni nevyznali svoju vieru a nemajú záujem o evanjelium ani o cirkev – do akej miery je dobré presadzovať návštevu pobožnosti? Kde je hranica medzi tým, keď od nich očakávate, že budú v nedeľu chodiť na cirkevné stretnutia, a tým, že s nimi budete mať trpezlivosť a kresťanstvo pre nich nebude vyzerať, akoby im ho niekto vnucoval?"

Rodič od lona matky

Nemôžeme len tak skočiť do správania 16-ročných, 17-ročných bez nejakej predchádzajúcej prípravy. Viem, že to nie je otázka, ktorá bola položená, ale dovoľte mi povedať: Nie sme Boh a svojich tínedžerov nemáme úplne v moci formovať – môžeme to iba čiastočne. Deti začíname vychovávať, keď sú v lone matky- ako sa vtedy za nich modlíme. Správanie našich detí môžeme ovplyvniť, keď majú dva roky.

Dnes pozorujem veľa mladých rodičov, ktorí si myslia, že správanie dieťaťa sa nedá ovplyvniť, alebo že to nie je správne. Malé dieťa je neporiadne, alebo má chaos v každom vzťahu, pri každom stretnutí, pri večeri, v každom obchode s potravinami a rodič sa zdá byť bezmocný. Ale skutočné problémy prichádzajú o 12 alebo 13 rokov neskôr.

Malé dieťa sa potrebuje cítiť hlboko bezpečne; hlboko milované, cenené, radovať sa a cítiť autoritu. Všetky tie veci sa navzájom dopĺňajú a každé dieťa to cíti. Deti však potrebujú mať vymedzené hranice a obrovskú lásku vnútri týchto hraníc. A raz príde čas, keď v 14, 15 alebo 16 rokoch dieťa začne pochybovať o vašej viere a nakoniec v jeden strašný, hrozný večer vám povie: "Ocko, ja už tomu neverím; ani som tomu nikdy neveril." A rodinná výchova sa v tom momente môže prejaviť tak, že dieťa nemusí byť divokým rebelom, ale môže byť aj zlomeným rebelom proti rodine. Sú deti, ktoré sa z nejakého dôvodu správajú zaryto proti mame a otcovi, a iné, ktoré sú poddajné, ale neveriace. A ako zareagovať v tomto bode je naozaj ťažké.

Neúnavne milujte

V prvom rade sa musíte vyhnúť hnevu, pretože viem, že pri tejto správe sa všetko vo vás zrúti. Moje dieťa, do ktorého som investovala 15 rokov, mi práve povedalo, že to najcennejšie v mojom živote mu nie je vzácne. To je to najhoršie, čo môže byť. Je to horšie ako smrť.

Takže keď vám to povedia, musíte sa vyhnúť hnevu, ponoriť sa do seba a pokúsiť sa počúvať zo všetkých síl, pretože sa dejú veci, o ktorých ste doteraz nevedeli. Neviete, čo sa vo vašom dieťati deje. Neviete, čo počul v kostole. Neviete, čo počul v škole. Neviete, ako sa k nemu správajú jeho kamaráti. Neviete nič, pretože vám to nepovedal, a vy sa musíte vyzbrojiť trpezlivosťou a pevne sa rozhodnúť: "Budem ťa milovať bez ohľadu na to, čo sa stane. Si môj syn, si moja dcéra a budem ťa milovať bez ohľadu na všetky okolnosti."

Stanovenie kresťanských noriem

Potom povedzte: "Toto je kresťanský domov. Mama a otec tu udávajú tón. Mama a otec sú tu autoritou a toto je kresťanský domov. Máme kresťanské normy. Máme kresťanskú vieru a zvyky. Kým si súčasťou tohto domu, rešpektuj to. Nemusíš sa správať podľa nášho očakávania, nebuď pokrytcom, ktorý zakrýva svoje presvedčenie, aby si pred svetom vyzeral dobre a aby sme my vyzerali lepšie. S takýmto pokrytectvom nechceme mať nič spoločné. Chceme len, aby si dodržiaval tieto normy, kým si tu. Ak v čase, keď budeš pripravený odísť, a naše normy si neosvojíš, stále ťa budeme milovať. Pôjdeš a nájdeš si svoj vlastný vzor."

A uvidíte, či sa vám vaše dieťa podarí získať. Myslím tým, že dieťa, ktoré je veľké a silné - teraz myslím na chlapcov, pretože my sme mali štyroch chlapcov a jedno dievča - nezostane, ak bude chcieť ísť. Jednoducho sadne do auta a odíde, alebo odíde nejakým iným spôsobom. Ak sú vzdorovití, nemôžete ich prinútiť zostať, ale myslím si, že by ste sa o tom mali pokúsiť. A robte to skutočnou, úprimnou prosbou. Povedzte im:

Vieš, čo by pre teba ako neveriaceho znamenalo chodiť s nami do kostola v nedeľu ráno vo veku 15 rokov? Znamenalo by to: "Vážim si svoju mamu a otca. Oni ma priviedli na tento svet. Investovali do mňa. Platia mi stravu a ubytovanie. Pravdepodobne mi pomôžu ísť aj na vysokú školu. Dlhujem im úctu. Chcú, aby som chodil do kostola, tak tam pôjdem a budem tam sedieť. Oni vedia, že to pre mňa nič neznamená, a ja viem, že to nič neznamená. A vie to aj pastor. A ja tam len tak sedím a nádejou mojich rodičov je, že započujem niečo, čo by ma priviedlo ku Kristovi. Mojou nádejou je, že to prežijem a čo najskôr sa odtiaľ dostanem."

Je to istý spôsob vyjednávania, ktorý takto urobíte. Pripúšťam však, že nastanú situácie, keď 16, 17, 18-ročnému synovi alebo dcére poviete: "U nás v tomto dome nebudú prespávať cudzí chlapci ani priateľky. To nerobíme. Ak na tom trváš, nemôžeš tu bývať." Takže si určite jasné hranice.

Boh má odpoveď

Ale jednou z mojich pastoračných stratégií, ktorá mi veľmi pomohla, je, že ľudia za mnou prichádzali na konci bohoslužieb s tými najzamotanejšími životnými situáciami, na ktoré som nikdy ani nepomyslel, a ja som ich spravidla videl rozmýšľať o dvoch protichodných možnostiach riešenia: "Stane sa táto hrozná vec, alebo táto nádherná vec. Pomôžte mi rozhodnúť, ako sa v tom mám orientovať."

A ja im hovorím: "Boh je Boh a nikdy nie je obmedzený týmito dvomi hraničnými situáciami. Vždy existuje aj tretia možnosť." Hovorím im: "Pomodlime sa, aby sme zistili, či práve vo vašom prípade Boh nemôže urobiť niečo, čo ste si nikdy ani nevedel predstaviť."
A tak sme sa spolu modlili, pretože ja som pre nich nemal odpoveď. Ale Boh má odpoveď. Dôverujte mu.