John Piper odpovedá

Od nášho poslucháča sme dostali zaujímavú otázku. Píše. „Jeden známy kazateľ a vedúci cirkvi prehlásil, že prestal veriť v Boha. Poznal som ho niekoľko rokov a mal som ho rád. Mnohí ľudia nevedia, ako sa s touto správou vyrovnať. Pýtajú sa na dôvod, prečo sa to stalo. Bol mladým vodcom, ktorý nezvládol množstvo povinností? Mnoho ľudí preto považuje kresťanov za pokrytcov. Ale medzi úprimnými vedúcimi cirkvi som si všimol iný tón. Uvedomujú si: "Mohol som to byť aj ja. Ak mohol padnúť on, mohol by som to byť aj ja." Čo by ste teda povedali tým z nás, ktorí máme zdravú nedôveru k vlastnému srdcu, ktorí sa pozeráme na tohto muža, ktorý sa zriekol evanjelia a pýtame sa: "Mohlo by sa to stať aj mne? Mohol by som sa jedného dňa zriecť viery a pravdy evanjelia, opustiť svojho manžela, opustiť Krista?" Čo by ste na to povedali vy?

V stručnosti môžem odpovedať, že áno, môže sa to stať aj vám. A zaujímavé na mojej odpovedi je, že pre mnohých ľudí sa môže zdať, že tým spochybňujem učenie o večnej istote spasenia a Božej zvrchovanosti , ktorému verím. Nespochybňuje sa učenie o istote spasenia, keď povieme: "Áno, dnes popoludní by som mohol odpadnúť od viery?" Nezdá sa vám to ako protirečenie, keď niekto povie „Verím v učenie o istote spasenia dnes popoludní by som mohol ísť do pekla? Dovoľte mi, aby som sa k tomu pokúsil povedať jednu alebo dve užitočné poznámky.

Drž ma, Bože!

Práve som dočítal knihu o Božej prozreteľnosti a som plný Božej zvrchovanosti. Milujem Božiu zvrchovanosť. Vidím ju takmer na každej stránke Biblie. Je to pre mňa vzácne učenie a jeden zo spôsobov, ako to povedať, je toto: Nič z toho, čo robíme, nie je rozhodujúce pre naše spasenie. Nič, čo cítite, nič, čo si myslíte, nič, čo chcete, nič, čo robíte, nemá vplyv na to, že Boh si vás vyvolí, predurčí, povolá, zachová alebo oslávi. Všetko je to iba jeho dar.

Nikto by teda nemal premýšľať tak, že všetko je vo vašich rukách. Nie, nie je. Všetko je v Božích rukách. Môže vás to vyviesť z rovnováhy. Ak si myslíte, že vy sa postaráte o svoje spasenie a počujete niekoho povedať: "Ty nie, to Boh ," môže vás to vyviesť z rovnováhy. Nahradiť svoj pocit vlastnej sebestačnosti Božou sebestačnosťou si vyžaduje určité biblické znalosti, modlitbu a hlbokú pokoru v duši. Mali by ste si osvojiť niekoľko kľúčových textov:

Lebo ktorých vopred poznal, tých aj predurčil, aby boli podobní obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi. A tých, čo predurčil, tých aj povolal, a tých, čo povolal, tých aj ospravedlnil, a ktorých ospravedlnil, tých aj oslávil. (Rim. 8:29-30)

Nikto nevypadne z jeho zámeru. Preto verím vo večnú istotu spasenia. Medzi predurčenými, povolanými, ospravedlnenými a oslávenými nikto nebude chýbať - nikto. To je skalopevná bezpečnosť a istota. A sú tu aj ďalšie texty:

Som presvedčený, že ten, čo vo vás začal dobré dielo, ho aj dokončí, až do dňa Krista Ježiša. (Filip.1:6). On to dokončí!

Verný je ten, ktorý vás povoláva — on to aj urobí. (1.Tes. 5:24).

On vás bude upevňovať až do konca, aby ste boli bez úhony v deň nášho Pána Ježiša Krista. (1.Kor.1:8).

Stále znova a znova nachádzame tieto výroky: Ste v bezpečí v Kristovi, ale vaša bezpečnosť je úplne v Božích rukách. Ak je Boh voči vám verný, zvládnete to. Ak sa vám to nepodarí, nezapríčinil to on. To je teda základ toho, čomu verím a čo si myslím.

Tomu však, ktorý vás môže uchrániť pred pádom a nepoškvrnených postaviť s plesaním pred svoju slávu, jedinému Bohu, nášmu Spasiteľovi skrze Ježiša Krista, nášho Pána, sláva, veleba, moc a vláda pred všetkými vekmi teraz i na všetky veky. Amen. (Júda 24-25)

Prečo tá obrovská oslava Božej zachovávajúcej moci? Pretože mne samému sa to nikdy nepodarí. Nikdy sa mi to nepodarí. Vo veku 73 rokov si každý deň kľakám na kolená a hovorím: "Drž ma." Skazenosť duše každého človeka aj vo veku 73 rokov stačí na to, aby pozemské statky boli vzácnejšie ako Boh. Je to tak. Hriech má tú moc takto vás zmeniť, ak vynecháte Boha z vášho života. Boh drží Johna Pipera, a ak Boh nedrží mňa, ak dnes popoludní stiahne ruku zo mňa, dopustím sa odpadnutia. Takže to závisí od neho, nie odo mňa.

Pracuješ na svojej viere?

Teraz si povedzme o druhej časti obrovskej pravdy o Bohu. Popri "tých, ktorých ospravedlnil, aj oslávil", je tu celý rad príkazov, aby sme vytrvali. "S bázňou a chvením pracujte na svojom spasení, lebo Boh je ten, ktorý vo vás pôsobí, aby ste chceli i konali podľa jeho dobrej vôle" (Filip. 2:12-13). Tak sa do toho pustite, splniť túto výzvu. Otvorte si túto knihu, kľaknite si na kolená, volajte o zachovanie vašej viery a ponorte sa do Božieho slova. "Viera pochádza z počutia a počutie z Kristovho slova" - každý deň, nielen na začiatku kresťanského života (Rim.10:17). Ak máme neustále veriť, musím mať neustále pred sebou Božie slovo. Takto sa udržujeme pri viere.

Alebo tu máme úryvok z Listu Filipanom 3:12, ktorý mám veľmi rád:
"Nie že by som to všetko bol už dosiahol a bol už dokonalý, ale bežím, aby som to získal, pretože si ma získal aj Kristus Ježiš."

Nie je to skvelé? Tak premýšľajme o kresťanskom živote, že je tu obrovský, zvrchovaný Boh, ktorý si nás vyvolil pred založením sveta, ktorý nás povolal k sebe, ktorý si nás zachová, a dôkazom toho, že sa tak stalo je, že pracujeme na svojej viere.

A potom sú tu verše, ktoré vysvetľujú problém kazateľov, ktorí opustili vieru.

Vyšli spomedzi nás, ale neboli z nás. Veď keby boli bývali z nás, boli by zostali s nami, ale malo sa ukázať, že nie všetci sú z nás. (1. Ján 2:19).

V Biblii nemôže byť jasnejší verš o odpadnutí od viery ako tento. Alebo Židom 3:14:
„Veď máme účasť na Kristovi, pravda, len ak si zachováme až do konca také pevné rozhodnutie, aké sme mali na začiatku.“
Máme účasť, ak vytrváme. Nie je to tak, že budeme mať účasť; máme účasť, ak v tom pokračujeme.

Nie je to nič nové

Nedávno som v súvislosti s touto témou premýšľal o tom, že Ježiš sa v Lukášovom evanjeliu 13 venoval fyzickým nešťastiam a tragédiám. Zamýšľal som sa nad tým, či sa to vzťahuje aj na duchovné tragédie. Odpadnutie od viery je tragédia - horšia ako tsunami. Horšie ako streľby v školách alebo terorizmus je duchovná stratenosť.

Ľudia prichádzajú za Ježišom a pýtajú sa na ľudí, ktorých Pilát zabil v chráme. Pýtajú sa na ľudí, na ktorých spadla veža v Siloe. Osemnásť nevinných ľudí sa len tak prechádzalo a veža na nich spadla a všetci zomreli. Chceli vedieť, čo si o tom myslí Ježiš. A Ježišova odpoveď bola úžasná. Povedal:

On im odpovedal: „Myslíte si, že spomínaní Galilejčania, ktorí tak trpeli, boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete. Alebo si myslíte, že tí osemnásti, na ktorých padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci ako ostatní obyvatelia Jeruzalema? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete.“ (Luk. 13:2-5)

To nie je to, čo by sme očakávali, že im Ježiš povie. Môžeme vziať tento text a aplikovať ho na duchovnú pohromu? Niekto za mnou príde a povie: Počul si o pastorovi, ktorý odpadol od viery? Počul si o všetkých tých ľuďoch, ktorých zviedol falošný učiteľ?" "Áno, počul. Alebo v Ježišových časoch: "Počuli ste o Judášovi? Viete, čo urobil Judáš? Judáš bol s nami tri roky. So svojimi spolupracovníkmi v službe okúsili mnoho všelijakých krásnych vecí. Ježiš nás posielal po dvoch na misiu. Judáš uzdravoval chorých. Judáš kázal evanjelium. Počuli ste, čo práve urobil?"

Nie je to nič nové. A Ježiš by, myslím, povedal: "Myslíte si, že Judáš alebo ktorýkoľvek konkrétny pastor bol horší hriešnik ako my ostatní? Ale ak sa nezaviažete k vytrvalému životu viery a nebudete robiť pokánie, aj vy sa dopustíte odpadnutia." To nás teda privádza späť k mojej prvej odpovedi: áno, je možné odpadnúť.

Život sa neskončil

Ďalšia vec, ktorú by som chcel povedať - a je to prvá vec, ktorá ma napadla, keď som začal premýšľať nad touto témou je, že život sa ešte neskončil. Čas milosti sa ešte neskončil. Dôvod, prečo je to pre mňa nielen pravdivé, ale až dojemne pravdivé, je tento: Môj otec Bill bol najmladší z troch chlapcov v rodine. Mal brata Elmera a brata Harolda. Bill a Elmer, môj otec a strýko, boli celoživotnými vernými veriacimi až do konca.

Harold však stroskotal hneď na začiatku cesty. Rozviedol sa. Pokazil vo svojom živote veľa vecí. Najmenej tridsať rokov bol ďaleko od rodiny. Takmer nikdy som ho nevidel. Elmera som vídal stále, ale strýka Harolda nie. A v mojich študentských časoch, keď môj starý otec umieral, sa Harold vrátil k Pánovi. Myslím, že to bol najšťastnejší deň v živote môjho otca. Mám aj ich fotografie, ako sa šťastne objímajú. Ešte nie je koniec, priatelia. Ak máte dieťa, ktoré odišlo od Pána, ešte nie je koniec. Príbeh márnotratného syna je podobenstvo o odchode a návrate.